Každý krok, ktorý urobíme sa zaznamená do knihy spomienok, ktorá sa jedného dňa otvorí pre budúce generácie. Neraz máme pocit, že sme ochudobnení o skutočnú životnú krásu, ktorá sa našim očiam akoby stále vyhýba. Našu existenciu vnímame ako povinnosť tu byť a preto často hľadáme únik od reálneho sveta. Vieme opakovane prehliadať skutočné zázraky a necítime ich jedinečnú vôňu. Denne prežívame s túžbou žiť inde a inak, pretože neveríme, že by sa naša situácia mohla zmeniť. Sme skalopevne presvedčení o tom, že táto doba je prekliata a my sme uväznení v jej útrobách, v ktorých sa musíme zaživa udusiť.

Počas dlhých rokov sme stratili nádej, opustili sme svoju vieru a vzdali sme sa svojho patróna, ktorý nad nami mával ochrannými krídlami. Všetko sme od seba odohnali s pocitom krivdy a nedôvery v seba a prestali sme vnímať svetelné lúče. Pozitívne myšlienky obostrel nepriateľský chmár a my sme sa ocitli v slepej uličke. Pravdou však je, že každý z nás má v sebe schopnosť opäť rozžiariť ten smutný vnútorný svet, ktorý už dlho čaká na svoje oslobodenie. A k tomu, aby sme to urobili nepotrebujeme nič viac, ako uveriť v seba a vo svoje dosiaľ nevyužité možnosti.

Duševný nepokoj nás drží v zovretí strachu

Aby sme vedeli oceniť svoju hodnotu a to kým sme sa stali, je potrebné mať poriadok v sebe a vo svojich pocitoch. Naša duša je ako skladačka, ktorá je zostavená z maličkých častí, no každá jedna z nich má svoju úlohu a ak niektorá nesprávne funguje, tak sa to odráža aj na našej psychike a duševnom rozpoložení. Preto by sme žiadnu nemali podceňovať a  mali by sme sa neustále usilovať, aby sme nažívali v harmónií so všetkým čo nás obklopuje. Ako ryba nedokáže prežiť  na brehu, ako tráva nemôže rásť bez dažďa, tak ani naša duša nemôže prežiť bez svojej celistvosti.

Dívame sa očami, no nie svojim srdcom

Často máme pocit, že svet je príliš nespravodlivý na to, aby sme ho dokázali úprimne milovať. Okolo nás je toľko bolestí, bezprávia a krutostí, až zabúdame hľadať dôvody, ktoré z našej planéty robia skutočný domov.  Žijeme v urýchlenej  dobe, v ktorej si človek nestačí uvedomovať pôvab kvitnúceho kvetu, list vznášajúci sa v povetrí alebo blankytne modré nebo a práve preto si myslíme, že sme otrokmi času. Vieme, že nad ním nikdy nezvíťazíme a tak sa podávame každej jeho ručičke, ktorá nás riadi s rezignovaným postojom. A pritom aj samotný čas so sebou prináša úžasné momenty, v ktorom sa dávajú veci do pohybu a každá z nich má niečo, čo dáva i nášmu životu zmysel.

Radi si berieme, no už nevieme oplácať rovnakou mincou

Nedostatok je stav, po ktorom zvykneme najviac bažiť a tvrdíme, že iba opak nás dokáže urobiť šťastnými. Nastavujeme svoje dlane a čakáme, že nám do nich nasypú naše zhmotnené priania, vďaka ktorým by sa náš život radikálne zmenil. A pri očakávaní, že získame viac, než máme teraz, sme úplne zabudli na to, že je potrebné byť za to čo máme aj vďační. Nemáme problém si vziať čokoľvek, no ak si máme my sami z niečoho odkrojiť, tak pociťujeme, akúsi hlasnú nespravodlivosť, ktorá nám našepkáva, že to nie je naša povinnosť. Avšak, ak sa nedokážeme podeliť o svoje radosti a o svoju lásku, nemôžeme ani čakať, že sa o to s nami budú vedieť podeliť ostatní.

Žime tak, ako keby to malo byť naposledy

Ľudia zvyknú svojim časom plytvať, pretože ho majú buď dostatok alebo im nezáleží na tom, ako ho využijú. Viacerí z nás v sebe ukrývajú rôzne želania, ktoré by si radi splnili, no často sa k ním stavajú ľahostajne a pasívne. Nechávajú lačnieť svoju dušu po naplnení jej potrieb a ignorujú jej tiché volanie. I napriek tomu, že boli plní očakávaní a vášni, tak teraz len čakajú na to, aby im deň čo najrýchlejšie odbil bez toho, aby sa hlbšie vžili do jeho príbehu. Stávajú sa ľahostajnými figúrkami, ktoré pán priestoru posúva po šachovnici osudu. Nikto z nás netuší, kedy sviečka jeho života úplne dohorí a preto by sa  mal snažiť vyplniť čas, ktorý dostal do vienka tak, akoby ten deň bol jeho posledným.

foto: fcb Tuary


 

(Prečítané 320 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár