Raz Nič v sebe samom sediac,
keď iné nič nebolo, len nič bolo
a dlho už sediac mu v sebe samom bolo,
Nič seba sa pýtalo:
,,Nič, počúvaj Nič.
Samo seba, teba pýtam sa.
Ťa pýtam sa Nič.
Byť môže niečo iné aj ako nič?“

Odpoveď je nič.
Na nič otázku prísť môže len odpoveď nič.
Bo nič iné nie je.
Len nič.

Tak Nič sa nepohnúc,
len jestvujúc,
len vnímajúc to, že ničím je,
nič inak nijak popísať sa nedajúc,
občas sa seba samo pýtajúc,
či môže iné niečo byť ako nič.

Otázky tej častosť spôsobí,
že túžba praprvá chcenia vzniká.
Túžby chvenie.
Keď Nič sa pýta, chveje sa.
Túži chcieť vedieť,
či môže aj niečo iné byť ako nič.
To chvenie Ničím vibruje.
Vlní ním, ho roztrasie.
Tak chvením tým a vlnením,
Nič začne v tmu sa zhmotňovať.
Zistením, že Tma je tu s ním,
Tmu láskou ničotnou,
Nič začne milovať.

Však Tma, Nič nevidí.
Priezračnosť jeho schopnosť je.
Len Tma je tu a viac už nič.

Raz Tma v sebe samej sediac,
keď Nič iné len tma bola,
dlho už sediac jej v sebe samej bolo,
Tma seba sa spýtala:
,,Tma, tmavá, počúvaj Tma.
Sama seba pýtam sa.
Byť môže niečo iné aj ako tma?

Odpoveď je tma.
Neexistuje nič.
Len večná tma.
Však s večnou tmou aj chvenie je.
Nič dalo jej ho do daru.
Tma túžbou veľkou,
tma chcením tak veľmi chveje sa,
až teplo ňou sa rozleje.
Aj Nič ho zacíti.
Tiež ono sa zohreje.
V tme teplo sa zväčšuje a mení sa na svetlo.
Svetlo, Tma a Nič.
Počatia prasvetlo.

To nie vzniklo z ničoho.
Nič veľmi túžilo.
Vzniklo to z chvenia.
Z túžby jeho chcenia.
Z Nič a Tmy si utkaná.
Svetlom roznesená.
Jak vetrom stromu semená.
Ak stvorenie chceš pochopiť,
sa priezračnou staň.

Staň sa Nič.


(Prečítané 66 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár