„Keby si si mohol vybrať, kým by si chcel byť?“  Úvahami nad touto otázkou som trávil mnoho času. Bol som posadnutý túžbou zmeniť svoju identitu, pretože som chcel byť kýmkoľvek, iba nie sám sebou. Mal som dobré postavenie, pracoval som ako bunkový biológ a učil som na lekárskej fakulte, ale to nemohlo zakryť skutočnosť, že môj osobný život bol prinajmenšom jeden veľký chaos.

Čím usilovnejšie som sa snažil nájsť vo svojom osobnom živote šťastie a spokojnosť, tým nespokojnejší a nešťastnejší som bol. Po dôslednej úvahe som sa rozhodol, že sa svojmu nešťastnému životu podvolím. Dospel som k názoru, že osud mi namiešal zlé karty a ja ich jednoducho musím prijať. Que sera, sera – čo má byť, to bude.

V jeseni roku 1985 sa môj depresívny a fatalistický postoj v jedinom okamihu zmenil. Odišiel som zo svojho stáleho miesta na lekárskej fakulte univerzity vo Wisconsine a odcestoval som učiť medikov v Karibiku. Pretože táto škola bola na hony vzdialená hlavnému akademickému prúdu, mal som možnosť uvažovať aj inak ako len v striktných mantineloch, ktoré prevládajú v tradičnom akademickom prostredí. Ďaleko od veží zo slonoviny, izolovaný na smaragdovom ostrove uprostred azúrového Karibského mora, sa mi zjavilo vedecké vysvetlenie, ktoré otriaslo mojimi názormi na podstatu života.

Okamih, ktorý zmenil môj život, nastal vtedy, keď som prehodnocoval výskum mechanizmov, ktorými bunky riadia svoju fyziológiu a správanie. Odrazu som si uvedomil, že život bunky je riadený fyzickým a energetickým prostredím, a nie jej génmi. Gény sú iba molekulárnymi plánmi, detailne prepracovanými návrhmi, ktoré sa používajú pri stavbe buniek, tkanív a orgánov. Prostredie slúži ako „zadávateľ“, ktorý tieto genetické  projekty číta a realizuje a ktorý je nakoniec zodpovedný za charakter života bunky. To, čo uvádza do pohybu mechanizmus života, nie sú gény bunky, ale jej „uvedomovanie si“ prostredia.

Ako bunkový biológ som vedel, že moje nahliadnutie do podstaty vecí má výrazný dosah a silné dôsledky pre môj život i životy všetkých ľudských bytostí. Bol som si veľmi dobre vedomý toho, že každý z nás je tvorený asi päťdesiatimi biliónmi buniek. Svoj profesionálny život som venoval lepšiemu pochopeniu samostatne existujúcich buniek, pretože som vedel a viem, že čím lepšie porozumieme jednotlivým bunkám, tým lepšie pochopíme spoločenstvo buniek, ktoré je obsiahnuté v každom ľudskom tele, a že ak jednotlivé bunky sú riadené prostredníctvom toho, ako si uvedomujú svoje prostredie, tak to isté sa týka aj ľudských bytostí, ktoré sú tvorené biliónmi buniek. Rovnako ako jednotlivá bunka, tak aj naše životy sú určované nie našimi génmi, ale našimi reakciami na signály z prostredia, ktoré sú naozajstnou hnacou silou života.

Na jednej strane bolo moje nové chápanie povahy života šokujúce. Takmer dve desaťročia som vštepoval svojim študentom zásadné dogmy biológie – vieru, že život je ovládaný génmi. Na druhej strane nebolo moje nové poznanie až takým prekvapením. V súvislosti s genetickým determinizmom sa mi vždy vynárali pochybnosti. Niektoré z týchto pochybností pramenili z osemnásťročného výskumu podporovaného vládou, ktorý bol zameraný na klonovanie kmeňových buniek. Hoci na to, aby som si to uvedomil som musel dočasne odísť z tradičného akademického prostredia, aj tak to bol môj výskum, ktorý mi poskytol nezvratný dôkaz toho, že biológiou najviac ospevované princípy týkajúce sa genetického determinizmu sú chybné.

Moje nové chápanie povahy života nielen potvrdzovalo výsledky môjho výskumu v oblasti kmeňových buniek, ale – ako som si uvedomil – bolo v priamom protiklade k ďalšej viere biológov, ktorú som svojim študentom vtĺkal do hláv – a to presvedčenie, že alopatická, teda klasická medicína je jediný druh medicíny, ktorý si zaslúži pozornosť. Tým, že som napokon uznal úlohu prostredia založeného na energii, umožnil som veľkolepé zblíženie názorov, ktoré spájajú teóriu a prax alopatickej medicíny, alternatívnej medicíny a starovekej i súčasnej duchovnej múdrosti.

Pokiaľ ide o môj osobný život, v onom okamihu preniknutia do podstaty vecí som si uvedomil, že som sa ocitol v slepej uličke len preto, že som uveril, že je mi osudom predurčené žiť neskutočne nešťastný osobný život. Nieto pochýb o tom, že ľudské bytosti majú ohromný talent ľpieť vášnivo a húževnato na falošných presvedčeniach, a proti tomuto sklonu nie sú imúnni ani tí najracionálnejšie zmýšľajúci vedci. Náš dobre rozvinutý nervový systém na čele s veľkým mozgom je dôkazom toho, že naše uvedomenie je oveľa zložitejšie ako uvedomenie jednotlivej bunky.

Pokiaľ ide o našu unikátnu ľudskú myseľ, môžeme si vybrať, ako budeme prostredie vnímať, na rozdiel od jednotlivej bunky, ktorej uvedomenie je reflexívnejšie. Bol som nadšený, keď mi došlo, že svoj život môžem zmeniť tým, že zmením svoje presvedčenia. To ma okamžite povzbudilo. Pretože som si uvedomil, že existuje vedecky podložená cesta, ktorá ma vyvedie z pozície večnej obete do mojej novej úlohy „spolu-stvoriteľa“ vlastného osudu.

Od onej magickej noci v Karibiku uplynulo už viac ako dvadsať rokov. Počas tých dvoch desaťročí neprestal biologický výskum potvrdzovať moje poznanie, ku ktorému som v to skoré ráno dospel. Závery formulované v knihe Biológia presvedčenia podporujú aj dve novovzniknuté vedecké odvetvia, ktoré dnes predstavujú najvýznamnejšie oblasti biolekárskeho výskumu. Signálna transdukcia sa sústreďuje na biochemické procesy, ktorými bunky reagujú na podnety prostredia. Signály prostredia vyvolávajú cytoplazmatické procesy, ktoré dokážu zmeniť prejavovanie génov a tým riadiť osud bunky, ovplyvňovať bunkové pohyby, riadiť prežitie bunky, či dokonca bunku odsúdiť na smrť. Vedecký odbor signálnej transdukcie uznáva, že osud a správanie organizmu sú priamo spojené s jeho vnímaním prostredia.

Zjednodušene povedané, charakter nášho života je daný tým, ako tento život vnímame. Novovzniknutý vedecký odbor nazvaný epigenetika (čo doslovne znamená „kontrola nad génmi“) celkom obrátil naše konvenčné chápanie genetického riadenia. Epigenetika je veda, ktorá sa zaoberá tým, ako signály prostredia vyberajú, modifikujú a regulujú činnosť génov. Toto nové chápanie ukazuje, že naše gény sa v reakcii na životné skúsenosti neustále pretvárajú. Čo opäť zdôrazňuje fakt, že naše vnímanie života formuje našu biologickú podstatu.

Problém je v tom, že viac ako 99 % populácie, „laická verejnosť“, stále vychádza zo zastaraného a oslabujúceho presvedčenia, že sme obeťami svojich génov. Vedci sú možno s týmito novými a naozaj radikálnymi posunmi vedomostí oboznámení, ale k verejnosti musí toto chápanie ešte len preniknúť. Situáciu ešte zhoršujú média tým, že mätú verejnosť nekonečnými príbehmi a správami o tom, že bol identifikovaný gén, ktorý má na svedomí nejaký typ rakoviny či inej choroby. Zámerom tejto knihy je preto sprostredkovať význam moderných vedeckých objavov tak, aby bol laickej verejnosti zrozumiteľný. Z hĺbky duše dúfam, že zistíte, že mnohé z názorov, ktoré ovládajú váš život, sú falošné a sebaobmedzujúce, a že vás to inšpiruje k tomu, aby ste tieto názory zmenili.

Vedecké pochopenie toho, ako bunky reagujú na naše myšlienky a pocity, osvetľuje cestu k osobnému rastu. Pochopenie, ktoré získame prostredníctvom tejto novej biológie, uvoľní sily vedomia, hmoty a zázrakov. Biológia presvedčenia nie je nejakou svojpomocnou príručkou. Je to kniha, ktorá vás posilní. Informácie umožňujú poznanie seba samého a z tohto poznania pramení sila ovládať svoj vlastný život. Tieto informácie majú moc. Viem to. Život, ktorý som si vďaka tomuto uvedomeniu vytvoril, je omnoho bohatší a spokojnejší a ja sa už nemusím pýtať sám seba: „Keby som si mohol vybrať, kým by som chcel byť?“ Pretože teraz je odpoveď jednoduchá. Chcem byť sám sebou!

Článok je úryvok z knihy:

Bruce Lipton – Biológia presvedčenia

Táto kniha predstavuje syntézu najmodernejšieho a najlepšieho výskumu v oblasti bunkovej biológie a kvantovej fyziky. Je skutočným prelomom v tradičnom myslení, pretože ukazuje, že môžeme zmeniť naše telo, ak preprogramujeme svoje myslenie. Autor pútavo opisuje mechanizmy, akými bunky prijímajú a spracúvajú informácie. Ukazuje sa, že našu biológiu neriadia gény a DNA. Naopak, DNA je riadená signálmi mimo bunky, vrátane energetických odkazov, ktoré vychádzajú z našich pozitívnych aj negatívnych myšlienok.

Úryvok: Príbeh evolúcie je príbehom smerovania k vyššiemu vedomiu. Pri štúdiu membrány sme odhalili receptor – efektorový proteínový komplex (IMP) ako základnú jednotku vedomia/inteligencie. Z toho vyplýva, že čím viac proteínových receptor-efektorov organizmus má, tým väčšie môže mať uvedomenie a tým vyššie stojí na rebríčku evolúcie. Existujú však fyzické obmedzenia brániace neustálemu zvyšovaniu počtu proteínových receptor-efektorov, ktoré sa vmestia do bunkovej membrány. Preto je rozšírenie povrchu membrány jedinou možnosťou, ako zvýšiť počet proteínov vedomia.

Pôvodná cena: 8.90 EUR, Naša cena: 8.01 EUR, Zľava: 10.00 %


Súvisiace články:

– Bruce Lipton: Bunky sú ako miniatúrne ľudské bytosti

 

– Rozhovor s priekopníkom epigenetiky Bruceom Liptonom


Rozhovor Adely Vinczeovej s Bruceom Liptonom


 

(Prečítané 334 krát, 3 dnes)

Pridaj komentár