Podaktorí hovoria, že politika je zlo, žumpa, že tých čo ňou žijú ťahá nadol, iní zase presviedčajú, že je to dôležitá súčasť našich životov, že kto nevolí a nie je v tomto smere aktívny, je alibista a nemá právo sa sťažovať na situáciu v štáte.

Na strednej škole, sme mali kde tu v ročníku spolužiakov, ktorí už vtedy pravidelne čítali správy a komentáre v dennej tlači, keďže net bol ešte v plienkach. Väčšina ostatných študentov vtedy nechápala, čo ich na tom nudnom politickom zápasení baví a my, „veľkí“ umelci, sme nimi hlboko opovrhovali, keďže sme sa mali za niekoho, kto je vysoko a ďaleko nad bežnými (triviálnymi) ľudskými problémami 🙂 . Politika nás nebola hodná. Veď sme predsa riešili novú vlnu vo filme, starú nedostižnú krásu v klasickej literatúre, nezávislú hudobnú scénu i renesančných majstrov. Choďte nám niekde so Saddámom, Lewinskou či Cuperom 😀 Veru, boli sme aj my smiešni, o nič menšia pýcha a bohorovnosť akú vidíme napr. u tých v parlamente, či miestnych zastupiteľstvách (česť výnimkám).

Ale týchto „prestarnutých adolescentov“ sledujúcich politické dianie sme mali vtedy v triedach ozaj poskromne, na rozdiel od dneška. A ja musím priznať, že vôbec netuším, či je to dobrý, alebo zlý jav. Veď pozrimeže, minulý rok práve stredoškoláci zorganizovali obrovské demonštrácie naprieč Slovenskom, dokonca v zahraničí, najväčšie od revolúcie. A môžme nateraz pokojne nechať bokom, či im s tým pomáhali skúsení matadori a kam to dotiahli. Téma nie je politikárčenie, ale politika. A teda, je správne ak sa politika stáva čoraz silnejšou témou u násťročných?

Ale čože je vlastne tá politika? Je to ono spravovanie štátu a súperenie v globálnom svete, Národnej rade, zastupiteľstvách, médiách, prip. internetových diskusiách, kaviarniach či krčmách? Alebo sme politici aj v súkromnom živote, vo vzťahoch? Nie sú doma mnohí z nás veľmi podobní tým čo bažia po (obývačkovom) predsedníckom pulte a vlastnom (volebnom/televíznom) programe? Sme skutočne liberálni a progresívni aj voči deťom, manželom, manželkám?

Takže ako? Je politika len pre tých, ktorých sa to týka, alebo sa nás to týka všetkých? Vieme si ustrážiť emocionálny odstup, ak sa do nás naváža niekto s predpotopnými názormi? Vieme, ako veľmi pôsobivo parafrázovala krásnu Rúfusovu myšlienku Adela Vinczeová, nájsť anjela aj v politikovi, ktorého z duše neznášame, či ktorý je podľa nás očividný podvodník, zlodej či plagiátor? Skrýva sa v Mečiarovi, Dzurindovi, Blahovi, Matovičovi, …, Putinovi, Merkelovej, Trumpovi, Kim Čong-unovi Boh? Vieme tu božskosť v nich nájsť a môžeme ju mať radi?

Hádam aj stačilo tých otáznikov a aspoň za seba môžem povedať, že politiky sú silno prerastené našimi životmi, či si to uvedomujeme a či nie. Dôležité je, akú im dáme moc v rozhodovaní o našom osude.

Ja som sa za tie roky spoluprác s rôznymi médiami dostal do priameho styku so slovenskou top politickou garnitúrou. A verte či nie, sú to tiež ľudia 😉 So všetkými chybami i prednosťami, anjelmi i čertami. Pravdaže sú to často ľudia dvoch či viacerých tvárí a mimo kamier a záznam sú zvyčajne niekým úplne iným a porozprávajú kadečo. Beztak ešte jedno – verte či nie, je to ozaj ťažká práca byť dobrým politikom. Iste, zvolili si túto púť slobodne, ale už som natoľko vyrástol, že viem u mnohých oceniť profesionalitu a talent nezávisle na politickej orientácií.

Ale jedným dychom, hoc v ďalšom odstavci, dodávam, že politika je iba malá časť, určitý výsek ľudských aktivít, vplývajúcich na náš život a je len na nás, či sa necháme nezriadene unášať emóciami a budeme aj naďalej nadávať iným do komunistov, fašistov, slniečkárov, čokoľvek, alebo budeme tento hašterivý svet nakomplet ignorovať. Prípadne, čo je podľa mňa tá najlepšia možnosť, sa vieme triezvo a bez predsudkov pozrieť na to čo nás v živote posúva a robí lepšími ľuďmi, čo prináša nielen nám, ale i väčšine spoločenstva prospech (nielen ten materiálny) a podľa toho si zvážiť, či a koho voliť, a kto sa aspoň najviac približuje k našim predstavám, pretože ideálnych politikov niet, práve tak ako ideálnych voličov, manželov, deti…

Vážme si, že máme slobodu v rozhodovaní, vážme si, že môžeme slobodne strkať hlavu do piesku, vážme si, že sa môžeme dosýta a bez ujmy prieť o tú svoju jedinečnú pravdu, lebo toto v histórii nebol štandard a v mnohých krajinách stále nie je. Pochopme, že aj keď tí naši čelní predstavitelia sú akí sú, stále sme na tom omnoho lepšie ako vo väčšine nášho sveta. A to nie je málo! Človek s týmto pochopením, slobodný človek, potom nebude bičovať vášne, pretože práve tak aktívna politika (ako aj napr. niekoľkoročné meditačné ústranie mimo civilizácie), môže byť krásna a prínosná pre jednotlivca i svet. Pre slobodu.

JP


Súvisiaci článok:

 – Ach tie predsavzatia…


foto: https://pixabay.com


(Prečítané 148 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár