Ťa pýtam sa človeče. Héééj ty. S mysľou v hlave.

Keď kosatiek stádo v hre hádže si mláďa tulenie, do krvava až do smrti. Na boha odvoláš sa? Nech kosatky v pekle sa uškvaria, keď hrou šialenou svojou slabšieho týrajú? A veľryba? Čo za život naberie do úst planktonu tony. To živé sú bytosti. Tiež želáš jej v pekle nech za trest sa usmaží? Orla aj potrestať trestom božím je treba, však. Že za živa zjesť dá mláďatám orlovským zvieratá iné.

Čo blesku urobiť, keď zableskne do stromu? Les zhorí, s ním živé aj všetko tam. Strom tiež živý je. Jak s bleskom naložiť? Bohu ho oznámiť? Na hranici upáliť?

To isté čo kosatky tuleňom, rodič svojim stvára deťom. Človek čo iného núti do niečoho, čo iný nechce. Ešte je zábavné, viac iné než čokoľvek, že človek sám seba samého, života cestou o život oberá. Tak všetci čo žijú a k životu svojmu, iných život potrebujú sa v plameňoch pekelných na veky smažiť budú.

Aj hviezda čo vybuchne. Keď gama žiarením, všetko čo živé je, kol seba zahubí. Keď mravca zašliapneš, strom vytneš, človeka zabiješ, si život im ukradol. Tak sedieť za mreže by mal si ísť, za všetkých o život čo pripravíš.

Jediné čo škvarí sa, myseľ tvoja je človeče. Malosť jej je na to pochopiť, veľkosť čo deje sa mimo nej. Nevadí. Sa všetko raz uškvarí a ľahne popolom. Vonný jak Fénix zas, by povstalo životom. To deje sa všetko bez trestania bohom.


(Prečítané 189 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár