Náš svet ovládajú, obmedzujú aj ochraňujú všelijaké zákony. Sú dva druhy zákonov. Jedny sú ľudské, vymyslené človekom – rôznymi ľuďmi v rôznych obdobiach, v rôznych oblastiach života a za rôznym účelom. Druhý druh zákonov sú tie, ktoré zvykneme nazývať prírodné alebo fyzikálne. A do tejto skupiny patria aj tie, ktoré sa v metafyzickom zmysle zvyknú nazývať univerzálne, vesmírne alebo duchovné zákony.

Medzi týmito dvomi druhmi zákonov je jeden hlavný rozdiel: zatiaľčo človekom stanovené zákony by sa mali dodržiavať – je teda na samotnom človeku, či sa nimi bude, alebo nebude riadiť, zákony prírodné platia bez ohľadu na našu vôľu alebo vedomosť o nich.

Dalo by sa namietnuť, že aj v rámci svetských zákonov platí „Neznalosť zákona neospravedlňuje“. Lenže kto to posudzuje, kto na to dozerá? Zas len človek. Na nedodržanie nejakého človekom stanoveného zákona môže jedinec doplatiť len v prípade, že sa na to príde; a aj samotné stanovovanie následkov je založené na ľudskej ľubovôli.

Ten druhý typ zákonov je však vecou akýchsi iných, „vyšších“ síl. Z neznámej príčiny (pokiaľ neveríme v Boha-Stvoriteľa) život na tejto planéte (aj v širšom vesmíre) určujú určité zákony, ktoré nezávisia od našej vôle, názoru, postoja alebo poznania. Platia a pôsobia nezávisle od toho, či sa nám páčia, alebo nepáčia, či im rozumieme, alebo nie, či v nich veríme, alebo nie, či o nich vôbec vieme, alebo nie, či sme ochotní dodržiavať a rešpektovať ich, alebo nie, prípadne či ich ironizujeme a vysmievame sa z nich, alebo ich berieme až fanaticky vážne.

Vedieť o nich a rozumieť im nám môže veľmi uľahčiť život.

Ľudské poznanie sa stále vyvíja a mnohé z toho, čo je dnes samozrejmosťou, bolo kedysi terčom posmechu, prípadne sa to vnímalo dokonca ako dielo diabla; alebo ako záhadná vôľa Božia/bohov. Boli časy, keď lekári považovali za zbytočný nezmysel umývať si ruky pred zákrokom, pretože nik netušil, že okrem nášho bežného sveta existujú mikroorganizmy neviditeľné voľným okom a že špina môže spôsobiť infekciu vedúcu až k smrti. Napriek nevedomosti a bez ohľadu na to, kto mal na to postupom času aký názor, tieto biologicko-chemické súvislosti pôsobili a konali svoje. Len ľudia si to vysvetľovali tiež každý po svojom.

Snahy odhaliť aj zákony pôsobiace na inej než hmotnej, fyzickej/fyzikálnej úrovni tu tiež boli oddávna. Predstaviteľom náboženstva a duchovného života spoločnosti sa však nepáčila predstava, že by svet nemusel byť riadený subjektívnou, osobnou autoritou – ktorú môže vykladať a reprezentovať tiež subjektívne indivíduum. Či kresťania, či iné náboženstvá si nechceli alebo nevedeli predstaviť doslova univerzálne duchovné zákony, ktoré by síce určovali, či je niekto šťastný a bude žiť dlho a dobre, alebo je nešťastný, trpí či priskoro zahynie (hrubo zhrnuté), ale nemali by nič spoločné s dodržiavaním nejakých človekom vymyslených pravidiel a už vôbec nie s príslušnosťou k nejakej názorovej skupine.

Presne tak ale tento typ zákonov pôsobí. Dôvody, prečo sa v nich ľudia doteraz nevyznajú, miešajú ich dokopy s rôznymi náboženskými alebo mytologickými predstavami, prípadne ich považujú za iluzórnu snahu poskytnúť si útechu a nádej, sú tie, že priveľa podstatných detailov nám uniká. V konečnom dôsledku nepovažujeme nič v tejto oblasti za spoľahlivé a konzistentné a odpoveď sa zvrtne v podstate vždy k jednému z dvoch záverov: 1. Vyššej vôli a príčine udalostí nemôžeme celkom rozumieť. 2. Žiadna vyššia vôľa, cieľ či zmysel (žiadna logická zákonitosť) neexistuje.

Lenže v rámci ľudského poznania či vedy isté veci nedávali zmysel (alebo sa nedali využívať), len kým sa človek nepozrel na vec bližšie, detailnejšie; kým nepresiahol bežné spektrum svojho fyzického zraku; povedzme kým nebol vynájdený mikroskop a z opačného konca teleskop: kým sa nezačalo vidieť neviditeľné, alebo kým sa nepriblížilo príliš vzdialené a nezískal sa veľmi široký rozhľad a nadhľad.

Čím viac dovnútra a zároveň doširoka či dovysoka vidíme, čím viac mikrodetailov vieme rozlíšiť, tým presnejšie sa javia určité zákonitosti. A čím lepšie ich poznáme, tým viac rozumieme životu, tým lepšie môžeme žiť; presne tak, ako nám výrazne uľahčujú a spríjemňujú život prírodovedné a vedecko-technické poznatky.

Keď nám niečo nedáva zmysel, pripadá nám to neférové, absurdné či dokonca strašné, znamená to len toľko, že o tom jednoducho nevieme dosť. Nemáme dosť vedomostí, informácií, skúseností alebo pozorovaní. No akonáhle si dáme tú námahu (alebo sa necháme očariť poznávacím procesom), začneme niektoré zákonitosti chápať – a postupne začneme zisťovať, že sú spoľahlivé. Platnosť určitého „duchovného“ zákona (podobne ako nejakého fyzikálneho, o akých sa učí v škole) si je možné overiť.

Zo všetkých zákonov, opisujúcich náš svet z nehmotného hľadiska, je dnes najrozšírenejší tzv. zákon príťažlivosti. Práve o ňom sa vedie aj v ezoterickej obci veľa sporov, pretože jeho pôsobenie je podmienené celým radom okolností a podmienok, ktoré ak nie sú človeku jasné, zdá sa, že zákon príťažlivosti nefunguje (respektíve určite nie spoľahlivo) a že je to len ďalší nástroj na manipuláciu alebo falošnú nádej.

Presne tak ako vo fyzike, aby sme si potvrdili platnosť určitého zákona (mohli ho vôbec definovať a následne aj využívať), musíme vykonať určité množstvo pozorovaní a poznať dostatok dôležitých detailov. Zdá sa mi úžasné a fascinujúce, ako sa v súčasnosti rozbehlo pozorovanie, skúmanie a definovanie v tejto oblasti. Pre mňa osobne sú tieto zákony zatiaľ najprecíznejšie a najucelenejšie obsiahnuté v diele (hlavne na seminároch) Esther Hicks. Hoci niektoré zásadné idey a poznatky boli opísané a vysvetlené už veľmi dávno, napríklad budhistami, a aj iní autori ich formulujú nádherne a inšpiratívne. Nech už sa o tomto zákone dáme sprvoti poučiť akýmkoľvek učiteľom, knihou či zdrojom informácií, po dostatočnom množstve vlastných pozorovaní a pokusov zistíme, že je spoľahlivý. Overovať si ich však treba hlavne pozorovaním seba, svojho života. Pozorovanie iných totiž ľahko vzbudí presne opačný dojem: nespoľahlivosť a nepochopiteľnosť. U druhého človeka totiž nikdy nemôžeme naozaj nahliadnuť pod povrch, na mikroúroveň. A u nás samých sa musíme sa naučiť, navyknúť si, jemné nuansy vnímať.

Súvislosť medzi dvomi vecami je overiteľná a platná: medzi 1) tým, ako sa cítime a o čom sme v hĺbke duše presvedčení, a 2) tým, čo sa nám v živote „viditeľne“ deje.

Ak prijmeme túto súvislosť ako zákon, potom musíme prijať aj jeho platnosť bez výnimky.

Prírodný, univerzálny zákon platí vždy. Nie je v ňom každú chvíľu nejaká výnimka. Lenže na rozdiel od fyzikálnych zákonov, pri zákonoch určujúcich to, ako sa nám v živote darí a čo sa nám deje, sa nám určité súvislosti nepáčia. Zvykli sme si ich aj seba emotívne posudzovať. Z mnohých dôvodov majú mnohí ľudia veľký problém vidieť a akceptovať príčiny na subtílnejšej rovine. Kdekto sa tu radšej utieka k predstavám o nevyspytateľnej vyššej vôli, karme či pláne duše, utešuje sa tým, že „asi to tak malo byť“a podobne. A iný typ ľudí naopak nachádza silu a nezávislosť v presvedčení, že všetko je len náhoda a žiadny zmysel či logickú príčinu v životných udalostiach hľadať netreba. Lenže zákony platia bez ohľadu na to, či sa nám viac páči predstava sveta rodiaceho sa z chaosu, alebo jedného veľkého vládcu, prípadne večného tajomstva.

Ak sa oprostíme od prejavov nášho ega (alebo čokoľvek v nás má sklon cítiť sa kvôli určitým veciam dotknuto) a nebudeme túto súvislosť považovať za niečo nemiestne, za výčitku, urážku, osočovanie, zhadzovanie našej dobroty či schopnosti a tak ďalej, ale jednoducho za všeobecne platnú, neosobnú zákonitosť, má to jednu veľkú výhodu: dá sa s tým niečo robiť. Tak ako sa dá všeličo robiť s hmotou aj s jej subtílnejšími formami, ako je trebárs elektrina a teplo, tak môžeme v prípade, že poznáme isté zákony, všeličo robiť aj s tým v živote, čo by nám inak pripadalo ako niečo, s čím nemôžeme robiť vôbec nič. Základom je ale naozaj ono nehľadanie výnimky, inými slovami nesnažiť sa zo súvislostí vykrútiť a radšej ostať bezmocný, ale „čistý“ (hoci len vo vlastných očiach). Toto ma inak stále fascinuje: ako je možné, že niekto bude radšej bezmocný, než aby si priznal, že je (v súvislosti s nejakou oblasťou alebo záležitosťou vo svojom živote smutný či osamelý, že závidí, že pociťuje veľkú zlosť a krivdu, že sa bojí a pod.?! Po priznaní si týchto často naozaj veľmi hlboko skrytých pocitov a pochopení súvislosti totiž môže nasledovať druhý krok: to, ako sa v danej veci cítime a čo si myslíme, sa dá zmeniť. A to je ďalší univerzálny zákon: každé naše hlboké, väčšinou už úplne automatické presvedčenie je len dlho opakovaná myšlienka, odvodená od pozorovania niečoho, čo sa kedysi prihodilo či na nás urobilo veľký dojem. A každá, absolútne každé presvedčenie sa dá zmeniť. Ako, to by už bolo na celú knihu (aj o tom celé knihy sú).

Poznať univerzálne platný zákon prírody znamená vedieť sa na prírodu spoľahnúť a prežiť v nej. Bolo by asi namieste pomaly prestať nazývať určité súvislosti duchovnými alebo ezoterickými a zahrnúť ich pod prírodu a fyziku. Spoľahlivosť sveta je to, čo radikálne mení náš pocit zo života. Zo spoľahlivosti univerzálnych, prírodných zákonov vyplýva aj férovosť – férovosť, ktorú väčšina ľudí v našom svete tak bolestne postráda.

Našu existenciu a konkrétny individuálny život neurčuje, nemôže určovať nič subjektívne v zmysle nejakej subjektívnej, osobnej autority; ale ani absencia akejkoľvek zákonitosti, chaos, nepochopiteľná záhada a nezmysel. Zákonitosti – poznateľné naším inteligentným vedomím – tu sú, len ich stačí začať pozorovať. Možno na to treba neviditeľný mikroskop a teleskop – ale tie máme v sebe a vieme sa ich naučiť používať.

Zuzana Šestáková


Tipy na knihy k tejto téme:


foto: https://pixabay.com/


Súvisiace články:

 – Nič nie je náhoda, ani smrť, ani šťastie

 

 – Odmietam veriť, že veci sa dejú presne tak, ako sa majú diať

 

 – Bruce Lipton – Biológia presvedčenia

 – TIP: Knihy Esther Hicks a ich posolstvo


(Prečítané 401 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár