Zdroj: pb (Devín)

Keď sme boli deťmi, rozpustilo sme skákali cez mláky, nebojácne pobehovali po kopcoch, s nadšením v očiach naháňali motýle. Mysleli sme si, že neexistujú prekážky, ktoré by sme nedokázali poraziť a ktorým by sme nesmeli čeliť. V nádeji sme utiekali k rôznym obľúbeným hrdinom, vďaka ktorým sme uverili vo vlastnú nesmrteľnosť. Neustále sme mali na pamäti ich schopnosti, odvahu a talent, ktoré sa v našich nevinných očiach zračili ako studňa nevyčerpateľných možností.

Ako sme pomaly dospievali, osvojili sme si určitý spôsob uvažovania. Ten sme zaradili medzi svoju každodennosť a už sme bez neho nevedeli fungovať. Spočíval v neustálom úkolovaní niečoho, čo musíme vykonať, povedať alebo vytvoriť, aby sme mohli pokračovať v zabehnutých koľajach. Takto sme pokračovali až do úplného vyčerpania, lenže to bol jediný spôsob, ako sme vedeli uspokojiť našich chamtivých samaritánov, ktorí sa starali o naše pohodlie.

Hoci už nie sme tí bezprostrední malí škriatkovia, ktorých sme tak veľmi milovali, keď sme ešte nezakúsili povinnosti dospelých, občas v nás zasvieti túžba byť znova bojachtivým dobrodruhom a prebádať celý svet. Bez ohľadu na to, že sme už možno na určité špásy pristarí, dokážeme si hravo predstaviť, aké by to bolo, keby sme mohli byť slobodní. V prirodzenej nahote bez všetkých ozdobných metód a nútených postojov.

Zdroj: pb

Ohraničený priestor je utopistický scenár pre naivných

Nespočetne veľakrát nás už napadlo, že by sme vykonali niečo bláznivé, uletené a nespútané. Zatúžili sme po tom tak bytostne, až sme ucítili v hrudi napnutý luk, ktorý sme zo seba chceli vystreliť. No potom prišiel nejaký ustrašený impulz, ktorý nám v tom zabránil a my sme sa mu poslušne podvolili. Bezohľadne sa nad nami vznášal a vysmieval sa z našich prebudených ambícií a tak sme stiahli hlavu do piesku a odmietli sme ju veľmi dlho vystrčiť.

Preto by sme si mali uvedomiť, že aj neúspechy sú hnacím motorom, pri ktorom nám môžu narásť dúhové krídla. Práve tie najlepšie dokážu preveriť, či sme skutočne pripravení na nebezpečnú plavbu po oceáne a či pri nej dokážeme prežiť. Namiesto toho, aby sme ich preklínali, tak by sme im mali byť vďační, pretože po ich kritickom dotyku, sa z nás stávajú odolnejšie a odvážnejšie bytosti.

My si uťahujeme uzol, ktorý nás spútava a bráni v rozlete

Dnes už prakticky nie je ani jeden človek, ktorý by sa nemusel podriaďovať systému. Je obklopený prostredím, ktorému je nepriamo zaviazaný a práve preto sa stáva jeho verným služobníkom. Na oplátku si navonok môže žiť podľa seba a nemusí sa nikomu za to, čo robí spovedať. V skutočnosti však len podporuje kolos, z ktorého by najradšej unikol veľmi ďaleko, avšak vzájomné väzby sú príliš prepojené na to, aby sa jednoducho odpojil.

Za daných okolností je nemožné prelomiť puto, ktoré ich drží spolu. Avšak i napriek tomu má možnosť prijímať rozhodnutia, za ktoré nesie plnú zodpovednosť. Do istej miery do svojho života priťahuje všetko, s čím sa dostáva do kontaktu a na základe tejto reakcie udáva rozhodujúce tempo. Ak dokážeme odolať lákavému lesku reflektorov, tak nás nepriateľ nemôže nikdy polapiť. A preto by sme sa nemali stať morou, ktorú protivník väzní v sklenenom pohári, ale za každých okolností si musíme zachovať svoju podstatu.

Aj cez tŕnie dokáže duša rozkvitnúť vo farbách

Neraz sa hovorí, že čím viac človek trpí, čím hlbšie sa dotýka holými dlaňami bolesti, o to silnejší a gurážnejší sa stáva. Iba ten, kto na vlastnej koži pocíti odvrátenú stranu šťastia dokáže pochopiť, aké nevyhnutné je putovať po ceste dobra a nasledovať hlas bezmedznej voľnosti. Tomu pocitu, pri ktorom sa cítime skutočne naplnení a k úplnej spokojnosti nám nič nechýba aj napriek tomu, že pred nami nestojí honosný palác sa nič na svete nevyrovná.

Podobne, ako so samotnými ľuďmi, ktorí sú často rôznorodí ako reštauračné menu, je to aj s vlastnosťami, ktoré sa od seba navonok líšia. Sebaistota často narazí do pokory, pričom tá sa ju snaží prevychovať a ukázať jej aj protiľahlý smer, ktorý ona vo svojej samoľúbosti nevidí. Až si napokon obe tieto vlastnosti uvedomia, že sa vzájomne dopĺňajú, držia sa nad hladinou a jedná bez druhej nemôžu existovať. Človek, ktorý si je tejto previazanosti vedomý, je oveľa viac pripravenejší, než ten, ktorý sa odnepamäti kúpe v blahobyte.


(Prečítané 149 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár