Bola som sklamaná z toho, že lekári nevedeli nájsť príčinu ani liek. Rozmýšľala som, čo robím zle. Prečo sa mi toto deje. Bola som unavená čoraz viac, nevládala som niekedy ani vstať z postele a ísť napríklad na toaletu. Nohy som mala väčšinou opuchnuté a každý krok ma bolel. O točení hlavy a omdlievaní ani nehovorím. Akoby som bola izolovaná od života. V ďalšej klietke, tentokrát aj fyzickej.
Nikam som nemohla chodiť, nezvládalo to telo. Nemohla som sa ani ísť do kuchyne najesť. Len ležať na lôžku, nič iné. Na mojom pobyte v nemocnici, mi síce zistili zaseknutý nerv v krčnej chrbtici a cystu v hlave čo mohla byť tiež príčina, no nie tá podstatná. Aj keď nevedeli, čo mi presne je, bola som rada, keď som odišla. Po príchode domov, som si uvedomila, čo robím. Nevládzem, ležím a spím, spím, spím. Toto naozaj chcem? Keď už som si dokázala vedome nainštalovať do mysle sebaprijatie, možno to pôjde aj so zdravím
A tak som si každý deň predstavovala, ako behám skáčem a som zdravá. Vytvorila som si nové seansy a meditácie, ktorými som si chcela nastaviť podvedomú myseľ. To, čo som potrebovala bola viera.
Keď som naplno uverila, že som zdravá, lekári prišli na príčinu a po čase sme prišli na „liek“. Aj keď to trvalo nejaký ten piatok, náhodným vyšetrením zistili, čo môjmu telu chýbalo, čo mu bolo. Aj keď už sme vedeli, čo mi bolo, otec nechcel veriť tomu, že odpadávam. Keďže som bola stále na internáte a mimo domova. Keď som aj bola doma, tak otec väčšinou cestoval a nebol so mnou v kontakte.
Raz ale predsa sme sa doma stretli a odpadla som mu v aute. Sám bol z toho hotový a tak zmätkoval, bolo jasné, že sa o mňa bál. Viem to preto, lebo tam bola aj maminka. On ma už chcel viezť do nemocnice, ale maminka ho ukľudnila, že nič také nie je potrebné, že už vedia z čoho to pramení. Myslím, že od toho momentu sa začal meniť jeden z jeho postojov. Hneď ako som sa prebudila, mi nedával kázne o treste, ale zaujímal sa o mňa. Stále mi vravel, že nech to nepreháňam s učením a nech myslím aj na zdravie, to čo som dlhé roky potrebovala som zrazu mala – prejav jeho nezištnej lásky, ktorý som tak chcela zažiť. Myslela som si, že po prejave jeho lásky môj život bude lepší a ja budem konečne dobrá. Jeho prejav lásky prišiel však až v momente, kedy som si ten život lepší vytvorila a prijala sa za hodnú lásky. Až po mojej zmene prístupu k samej sebe nasledovala tá jeho.
Pochopila som úplne, že môj stav šťastia skutočne záležal len na mne a nie na jeho uznaní. Bola som vďačná, že sa všetko mení, a naozaj sa menilo. Občas mi povedal, že ma má rád, a niekedy mi to aj dokázal. Najmä tým, keď pre mňa niečo urobil bez toho, aby po mne žiadal veci na oplátku. Je to rodený obchodník.
Ak za svoju lásku niečo očakávame, nie je to láska, ale obchod. Maminka bola už na tom tak, že nemohla zarábať, ja som nevládala ani chodiť a tak mi povedala, nech popremýšľam, či mi je prednejšia škola, ako môj život a zdravie.
„Mami, ja tú školu chcem.“
„A ujde ti? Čo je podstatné?“
„To, ako sa cítim. Ale ak nebudem mať titul, nemôžem pomáhať deťom.“
„Pamätáš, keď ti v Kremnici ďakovali, ako si zvládla Anku?“
„Hej.“
„Mala si titul?“
„Nie, ale aj tak prídem o vedomosti.“
„Lepšie zdravý blbec, ako chorý génius. A učiť ťa bude aj tak hlavne život.“
Rozhodla som sa uzdraviť. Chodenie do školy by mi to neumožnilo, tak som v treťom ročníku prerušila štúdium. To, že som odišla zo školy, som neľutovala a neľutujem to dodnes.
Najmä kvôli času, ktorý som mohla naplno venovať sebe. Každý deň som sa zobúdzala s pocitom, zdravia a plnej vitality aj keď som mala slabé chvíľky, keďže bolesti som mala veľké a aj keď to bol naozaj ťažký boj, zvíťazila som. Zvíťazila som, keď som sa naučila prestať bojovať. Učila som sa prijímať a odpúšťať. Prijímať zdravie a odpustiť chorobe. Najskôr som sa snažila veriť tomu, že som zdravá. Nepopierala som svoju chorobu štítnej žľazy, svoje odpadávanie atď.. prijala som to a povedala si, že to zmením. Začala som držať myšlienkovú diétu.
Všetky negatívne myšlienky som postupne vyhadzovala a nahradzovala som ich pozitívnymi. Učila som sa mať sa rada takú, aká som a prijať sa takú aká som v úplnej skutočnosti. A aká som ? Aká je pravda o mne ? Samozrejme taká v akú verím. Verím v to, že som zdravá, šťastná, milujúca…
—
Text je z knihy:
Ako prekonať stavy utrpenia
Život v láske
Autor: Janka Kajánková
| Pôvodná cena: | 7.60 EUR |
| Naša cena: | 6.84 EUR |
| Zľava: | 10.00 % |
Janka sa nenarodila do ľahkých, príjemných podmienok. Prakticky od narodenia žila v ovzduší nepochopenia, osamelosti a citovej neistoty, v rodine, kde to občas hraničilo až s domácim násilím. A keď začala chodiť do školy, takmer ihneď začala byť podrobovaná veľmi surovej šikane a týraniu. Niet sa čo čudovať, že z toho mala psychické aj iné zdravotné problémy. Ale toto navonok slabé a nenápadné dievča malo veľkú vnútornú silu a priam zázračný nevyčerpateľný zdroj vnútorného svetla. Polovica knihy podrobne popisuje celý tento jej životný príbeh vrátane obdobia, kedy sa veci pomaly a postupne už začali meniť k lepšiemu, aj ako k tomu došlo.
Druhá časť je motivačná a inšpirujúca. Ani nie 20-ročná autorka tu uvádza a vysvetľuje princípy, ktoré jej samej pomohli začať meniť svoj bezútešný život na život naplnený, šťastný, tvorivý a krásny. Ukazuje, ako sa dívať na svet a svoj život tak, aby to prispievalo k nášmu rozvoju a rastu. A v neposlednom rade k tomu, aby sme boli hodnotnou ľudskou bytosťou, ktorá je prínosom pre svoje okolie. Janka Kajánková sa snaží čo najviac šíriť svoje poznatky a skúsenosti a pomáhať iným ľuďom a deťom. Vystupuje na školách a prednáša o tom, ako „vyjsť z klietky“. Robí aj súkromné semináre na rôzne témy. (V knihe nájdete kontaktné informácie.)
Knihu kúpite za najlepšiu cenu TU
Janka Kajánková v talkshow Adely Vinczeovej:
Janka Kajánková v rozhovore s Jaroslavom Dušekom:
Súvisiace články:
– Tip na knihu: Janka Kajánková – Ako prekonať stavy utrpenia
– Tip na knihu: Eric Maisel – Jak si poradit v problematické rodině
