Pecúch, pecivál či popolvár – podceňovaný a vysmievaný najmladší brat, v ktorého úspech takmer nikto neverí. Vzbudzuje všeobecný posmech, nikto ho neosloví jeho menom, vymýšľajú mu hanlivé prezývky.

Mimochodom, prečo práve popol? Zapopolenec je človek, ktorý sa hrabe iba v popole, v prízemnostiach a nezodvihne hlavu vyššie, pohľad neupriami do neba, jeho obzor je žalostne obmedzený a k tomu ešte svoje telo zahaľuje do špinavých, zapopolených šiat.

A pecúch? Zaháľa na peci, v živote z nej nezliezol, rozprávkový zápecník, ktorý si hovie v teplúčku, staručká mať mu až pod nos misku s buchtami donesie, pohár vody podá. Tam, kde v dome pec stojí, bol oddávna u Slovanov ženský kút, zasvätený ženskému svetu a ženskej práci. Pecúch sa ponáša na dávno prerastené dieťatko, ktorému sa nechce ísť z matkinho bruška von. Nemusí nič robiť, cez pupočnú šnúru prichádza všetko potrebné, to je skutočný rajský svet dostatku a hojnosti. Ešte netreba stáť na vlastných nohách, prvé kroky robiť, z pece zliezť. Ktovie, čo by ho za pecou čakalo. Veľký, neznámy a istotne aj krutý svet, bez mamy, bez buchiet. Takých pecúchov, ktorí nenaberú odvahu a nezlezú z pece, v rozprávkach nenájdeme. Prečo? Pretože si nezaslúžia, aby sa o nich rozprávky rozprávali. Iba ak na výstrahu, lebo týmto pecúchom sa stane to najstrašnejšie, čo si možno predstaviť – prežijú celý život zbytočne. Ohrdnú darom pre nás nepredstaviteľného zázraku narodenia, veľkolepej prípravy a práce zo strany duchovného, duševného aj pozemského sveta, čakania na správnu chvíľu postavenia hviezd, Slnka a tisícky ďalších vecí potrebných na to, aby sa mohol zrodiť človek.

Takýchto pecúchov – popolvárov ale v rozprávke niet. Cez tisícročia staré korene rozprávky k nám presvitá v popolvárskych obrazoch čosi iné. Ľudská neschopnosť rozoznať hodnotné od bezcenného, pýcha a povýšenosť nad domnelým zapopolencom, ktorá prehluší tichý hlas vraviaci: „Prizri sa lepšie, nie je tá popoluška predsa len stokrát krajšia ako my, hoci naše šaty sú najdrahšie v celom kraji?“ Keď čítame rozprávku, je nám všetko jasné. Vieme, že pod šatami špinavými od popola sa skrýva krásna Popoluška, človek omnoho ušľachtilejší ako jej ohyzdné, navonok vyparádené nevlastné sestry. A tu sme pri koreni veci, pri neschopnosti takmer všetkých naokolo vidieť pod povrch, pod klamnú vrchnú vrstvu. Ani Popolvára nikto nevidel, ako si svojou odvahou a múdrosťou vyslúžil čarovné dary, keď strážil otcovo pole. Všetci ostatní totiž spali, nevnímali. Ráno už slnko svietilo na iného Popolvára, avšak pre nadutých spachtošov bol ich mladší brat stále ten istý Popolvár – Hnusná tvár. Nezaslúžili si vidieť a vedieť, čo mu bolo darované. My to vieme, lebo rozprávka nám to hovorí jasne.

Naše rozprávky zvyknú používať síce priamu, ale dávnu, pre mnohých už nezrozumiteľnú obraznú reč. Preveďme si to do dnešného jazyka. To, čo nás zaujíma, voči čomu bdieme, to vidíme a v tom sa s druhými porovnávame. A tak nám môže byť niekto na posmech, pretože nevlastní a ani sa nepachtí za tým, čo si ceníme. Vo svete, kde platia nami vytvorené pravidlá, je takýto človek menejcenný. Na druhej strane, to, čo nám je skryté, voči čomu spíme, to nevidíme. Nevieme na prvý pohľad povedať, akú vnútornú silu, odvahu a múdrosť nadobudol ten ktorý človek, ktoré sily už v sebe zvládol, a ktoré ešte ovládajú jeho, koľko zo svojej životnej úlohy si už odpracoval, koľko už prebral šošovice a hrachu, prosa a maku, múky a popola.

Pretrime si poriadne oči a popozerajme sa dookola a možno zistíme, že sme ako tí starší bratia (vo filmovom spracovaní výstižne pomenovnaní ako Cifroš a Slanina). Jeden stotožnený s vycifrovaným zovňajškom a druhý s vypapkaným bruškom a všetkým čo vlastní vo svojej komôrke, pokladničke, na bankovom konte. Cifrošom a Slaninom sa stávame vždy, keď nepoznáme pravú podstatu vecí a zákony, podľa ktorých sa riadi náš svet. Keď si myslíme, že potrebujeme krásne šaty a nevieme, že treba bdieť v noci, priniesť určitú obetu a získať čarovný tátošov kantár. Chybné videnie sveta nám dovoľuje vidieť iba zapopolenca idúceho na strakatej svini a nechápeme, kde sa zrazu vzal víťaz v zlatej zbroji na zlatom tátošovi, ktorý nás hravo predbehol a získal si srdce princeznej.

Druhý vzorec, ktorý sa opakuje v rozprávkach vo vzťahu k popolvárovi – popoluške, je nasledovný. Ten, čo sa povyšuje, dobre vie o pravej podstate zapopolenca. A o to viac sa naň hnevá a celému svetu chce nahovoriť, že je to iba treťotriedny úbožiak. Popolušku obliekajú do handier, nechávajú ju mozoliť od rána do večera a ponižujú ju, ako sa len dá. Trpia stihomamom a celý život sa boja, aby sa jej nikto poriadne neprizrel a neodhalil krásu pod nánosom popola. Tú krásu, vedľa ktorej by vyzerali nanajvýš úboho, toť príčina ich hnevu a strachu zároveň. Ale skôr či neskôr príde niekto, kto vie, že netreba sa riadiť iba rečami, ktoré sa vravia a špinavými šatami, ktoré nútia Popolušku nosiť. Pracne budovaná falošná skutočnosť praskne ako veľká mydlová bublina a zrazu zistia, že stratili celé roky života, počas ktorých sa mohli od nadanejšieho a lepšieho človeka učiť a čerpať múdrosť, spolupracovať. Ak to vôbec zistia.

Môžeme sa stretnúť aj s takými pecúchmi, ktorí naozaj len-len že nezostanú na peci po celý život. V istej chvíli však našťastie zistia, že na peci im ruže nepokvitnú. Dostať ich odtiaľ môže správa, že kráľovu dcéru uchytil drak a niet toho, čo by ju oslobodil. Takýmito pecúchmi sme v podstate my všetci, až pokým sami z vlastnej vôle nezačneme vedome spolupracovať so životom, bez toho, aby sme čakali, že nám dakto musí urovnávať cestičky a osekávať všetky tŕne na ceste pred nami. Pre niekoho samozrejmosť, pre iného nepredstaviteľná strata pohodlnej istoty. Hoci prvý krok môže byť pre lenivého pecúcha veľmi namáhavý, určite nebude ľutovať, keď sa na konci príbehu obzrie naspäť a uvidí, ako sa pomaly stával dospelým človekom, kráľom, čo sa s radosťou popasoval s tým, čo mu život múdro nadelil – aby podrástol, zosilnel a získal tie skúsenosti, čo mu chýbali. Len ten jeden krok spraviť a zliezť z pece… Inak sa takýto pecúch nikdy nedozvie, či by sa mu podarilo draka premôcť a krásnu kráľovskú dcéru získať. Môže o nej iba snívať, ale v skutočnosti sa nikdy poriadne nevtelí na tento svet. Zostane po ňom iba vyležané miesto na peci a jeho nezodraté čižmy v dome, z ktorého nikdy nevyšiel.

(vyšlo v občasníku Pecúch)

Autor textu: Bohdan Dobroslav Ulašin

Písané pre www.biospotrebitel.sk , foto: pixabay.com


TIP REDAKCIE EUGENIKA:

Kruhy starých Slovanov

Kolobeh roka a života našich predkov

Autor: Peter Weleslaw Kuzmišín

Pôvodná cena:16.20 EUR
Naša cena:14.58 EUR
Zľava:10.00 %

Táto kniha postupuje tak, ako sa krúti koleso ročných období s ich sviatkami a významnými medzníkmi. S každým takýmto obdobím sa spájajú iné božstvá, lebo vtedy je ich sviatok.

Každá kapitola obsahuje najprv vysvetlenie o danom sviatku a božstve s ním spojenom, a potom jeden príbeh: ľudovú povesť či rozprávku.

Bohovia a iné mytologické bytosti starých Slovanov sú neoddeliteľne späté so samotným životom, ktorý je zasa neoddeliteľne spätý s prírodným prostredím našej časti sveta – ročným obdobím, počasím, živlami – čiže s tým spätým rytmom života a deľbou práce, povinností, zábavy a ďalších prvkov logicky podľa kolobehu roka. Všetko v živote našich predkov sa teda točilo v kruhu, či skôr v sústredných kruhoch.

Záverečná kratšia časť navyše pridáva mýtické postavy a povesti podľa kolobehu ľudského života: od narodenia nového človeka cez jeho dospievanie a založenie vlastnej rodiny až po starobu a smrť.

Teoretický text vychádza z dochovaných vedomostí o zvykoch hlavne na našom území Slovenska, ale aj Ukrajiny a Ruska. Príbehy či rozprávky sú inšpirované tradičnými rozprávkami, pričom sa autor snažil zachovať ich pravdepodobnú predkresťanskú podobu. Ilustrácie v každej kapitole sú dielom autora.



(Prečítané 64 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár