Ženy by chceli silného muža. Taký, čo ustojí všetky poveternostné podmienky ich duše. Nie však ako balvan, ale taký čo tiež cíti. Taký čo sa neotočí k telke, bokom, k pivu, alebo to len tak nejak pretrpí, lebo šak nech si povystrája a nech dá pokoj. Takého chcú, ktorý to bude s láskou prijímať. Bude v búrke stáť a kochať sa ňou. A objíme ju!
V prírode je to ľahšie, tá to nemyslí osobne, aj keď do Vás blesk šľahne. (Hm, to by mohla byť pre tieto situácie pomôcka.)
Ale ako to mám ustáť, keď si sám podrážam nohy?
Matka nadáva na otca. Chlapček to počúva. Otec tam nie je, alebo sa nevie obhájiť, situáciu zmeniť. Dieťa miluje oboch. Ale matka je akosi bližšie. Veď je z nej, z jej tela žije. Chlapček je malý, ale vie, koho má (na prežitie) brániť. Nadobúda presvedčenie: Matka má pravdu.
Otec buď ďalej mlčí, alebo tam vôbec nie je. Alebo sa hnevá a nerieši situáciu s citom. Otec z toho uteká. Do krčmy, do práce, k telke a ignorácii, … . Chlapec rastie a utvrdzuje sa v presvedčení, že muži sú zlí, v nich je tá chyba.
Chlapec vyrástol a ľúbi. No obloha sa zatemní a prichádzajú búrky. Možno by to ustál, ale jeden z jeho hlasov hovorí o tom, že je to všetko jeho chyba. Že ONA má pravdu a ON je ten zlý, ten čo zlyhal, ten čo robí niečo zle. Ten čo má niečo urobiť lepšie, inak, lebo kvôli nemu žena trpí. Ten hlas hovorí, že muži sú zlí. Ako ju má objať, keď on je ten zlý? Keď on je pôvod toho prečo trpí? (Aj keď sa mu na manžela sťažuje kamarátka, dokáže ju pochopiť a byť empatický…)
A takto podkopáva nohy sám sebe. Tomu aby na nich naozaj stál, ako muž. Pevne. Lebo na vlastných nohách musí stáť každý sám. A žena to preverí.
Objektívne to môže byť aj chvíľa, v ktorej som naozaj niečo posral. Ale dôležité je, ako s tým ďalej pracujem. A to je ovplyvnené práve takýmito vnútornými presvedčeniami. Nehovorím, že si nemáme priznať chybu. Ale to dokážeme, a ešte hlbšie a úprimnejšie, aj bez takýchto sebemrskačských návykov.
A ako mám niekoho milovať a objať, keď sa práve venujem samému sebe v tejto „bohumilej“ činnosti?
Odlož bič. Nechaj sa bičovať „počasím“ a miluj ho ako celú prírodu. A keď už to nevydržíš, objímaj. Srdce vie ako umrieť do lásky a večnosti.
