Rozmýšľam, akými vetami uviesť tento príspevok, ale vlastne mi akýkoľvek úvod príde zbytočný. Všetko by to boli len obmeny toho, čo sa teraz píše, počuje a hovorí všade. Možno bude takých aj tých pár myšlienok, o ktoré by som sa tu s vami chcela podeliť, ale to už risknem a teda tu sú.

Drastické zmeny, ktoré postupne nastúpili počas uplynulého víkendu a naplno sme ich začali cítiť od pondelka rána, vyvolali aj u mňa (ako aj minimálne u niektorých mojich priateľov) ťaživé, mučivé stavy úzkosti až depresie vrátane zlého spánku. Sme spoločenské, stádovité bytosti – čo nemyslím pejoratívne, ale ako podobenstvo s úchvatnými svojráznymi tvormi – koňmi, ktoré dôverne poznám: tie sa správajú tak, že jednotliví členovia skupinky či stáda zachytávajú strach alebo nepokoj iných a neberú ho – nesmú ho brať, v záujme prežitia – na ľahkú váhu. Na druhej strane platí, že keď ten, kto je považovaný za „vodcu“ či skrátka rešpektovaného člena, ktorému sa dôveruje, ostane pokojný a dá najavo, že sa nič nedeje, ostatným inštinkt velí tiež sa upokojiť a ďalej si spokojne robiť svoje. Týmto prirovnaním nenarážam na žiadnych „vodcov“, skôr ma zaujala myšlienka, že takto na seba navzájom pôsobíme všetci, bez ohľadu na „postavenie“, pretože, koniec koncov, to, komu dôverujeme a komu nie či kto má na nás aký vplyv, sa často rýchlo mení a strieda, čo aj podvedome. (Sama ostanem neraz prekvapená tým, ako ma zasiahne či ovplyvní niečo, čo mi niekto povie, alebo naopak, ako mi je to úprimne jedno a hlbšie sa tým nezaoberám, pričom tieto momenty nemusia vôbec logicky súvisieť s tým, či k danému človeku „vzhliadam“ alebo naopak viem, že má dosť problémov so sebou samým a pre mňa rozhodne žiadnou „autoritou“ nie je…)

A ak – či skôr keďže – sa navzájom ovplyvňujeme všetci, potom má nemalý význam, ako sa kto správa a čo dáva najavo. Tak napríklad, keď som v pondelok celé poobedie jazdila autom po meste (aj mimo Bratislavy) plus bola na pár miestach v rámci vybavovania niekoľkých nutných vecí, moju vtedajšiu apokalyptickú náladu zakaždým výrazne zasiahlo, keď som zbadala ľudí, ktorí boli veselí, smiali sa a žartovali, mladé dvojice si zaľúbene užívali toto zvláštne voľno, atď. V takých chvíľach mi došlo, že hoci ja dramatizujem, mnohí iní nie. A bola som im za ten pohľad a vnem, čo mi poskytli, vďačná. Dnes už taký zlý pocit nemám. Nechcem ho mať. Náš vplyv pôsobí, aj keď sa nevidíme či nepočujeme. Naša energia, naše vibrácie sa šíria priestorom a sú zachytávané ako rádiové signály podľa toho, kto je na čo „naladený“.

Už som v inom nedávnom príspevku napísala, akým škodlivým „vírusom“ je nenávistný postoj, zúrivá kritika a „spravodlivé“ rozhorčovanie sa (pričom je úplne jedno, či vychádza z objektívnych informácií alebo kritizuje nejaký objektívne debilný názor či čin). Na tomto mieste by som sa mohla rozpísať o tom, ako môžeme radšej šíriť „pozitívny vírus“ pokoja, viery či priam radosti. Kázne ale nikomu netreba. Podstatné je prebudiť vlastnú túžbu cítiť sa dobre, dovoliť si zasmiať sa, veriť, že tento divný, výnimočný stav prejde. Nie je to sebecké. Aj ten pocit je totiž nám stádovitým tvorom vlastný, že je nemiestne necítiť sa zle, keď sa cítia alebo majú zle „všetci“ okolo nás. V skutočnosti sa nikdy necítia a nemajú zle naozaj všetci, a každý jeden, kto sa dokáže cítiť menej zle, alebo dokonca dobre, naopak automaticky a nevyhnutne čo len chvíľkovo „preladí“ to, ako sa cítia ostatní.

Naschvál tu píšem a držím sa iba pocitovej témy. O fyzickej, biochemickej či zdravotnej stránke veci je viac než dosť iných článkov a príspevkov zo zdrojov, ktoré sú na to povolané. Ja ako šéfredaktorka vydavateľstva Eugenika sa cítim byť povolaná hovoriť o „nehmotnej“ či „jemnohmotnej“ stránke. 🙂 Lebo hoci oficiálna veda a oficiálna zdravotníctvo o nej stále nehovorí ako o primárnom a kľúčovom princípe všetkého diania – vrátane, ba možno hlavne – ľudského zdravia, myslím si, že hlboko v sebe to aj tak asi všetci vieme a vnímame: že to, ako sa cítime, je vysoká karta. Len si začnime trochu viac pripúšťať, že to vieme a „máme“ aj ovládať. V tom sa líšime od iných skupinových či stádovitých bytostí – že sme stvorení s vedomím, s vôľou, s aktívnou, tvorivou inteligenciou.

Ešte by som chcela uviesť zopár iných myšlienok, asi tiež nijak originálnych, ale keď sa dokola opakujú negatívne témy, prečo by sa nemohli aj tie pozitívnejšie?

Tak v prvom rade, napriek tomuto absolútne ojedinelému, výnimočnému, globálnemu stavu a bez toho, aby som chcela tento stav a túto nákazu zľahčovať, faktom je, že to nie je mor. Mám na mysli doslova chorobu mor – morové rany, ktoré postihli západnú civilizáciu niekoľkokrát v dávnejšej minulosti (alebo aj ďalšie: cholera, týfus či malomocenstvo). Takému niečomu momentálne ani zďaleka nečelíme a dovolím si povedať, že si niečo také ani nevieme predstaviť. Nebudem tu zaberať miesto a čas detailmi, dajú sa ľahko nájsť na internete či v literatúre. Chcem tým však povedať, že napriek takej hrôze – a v dobe, kedy ľudia nemali ani zďaleka také možnosti a vybavenie (v žiadnej oblasti), ako máme my teraz, to ľudstvo, život či príroda (kto to ako chce nazvať) zvládli, a išlo sa ďalej – a pozrite, kam až (čo sa týka vývoja a rozkvetu). Život, príroda, ľudstvo, vedomie prejavujúce sa v tejto hmotnej realite (či kto to ako chce nazvať) jednoducho stále ide ďalej a vždy sa všetko zvládne. (Ani si nemusíme uvádzať ako ďalšie príklady vojny či rôzne holokausty.)

A posledná myšlienka; ďalšia neoriginálna fráza, že všetko zlé je na niečo dobré… Odvčera sa svojím spôsobom svet zastavil. Mnohí ľudia majú doslova nútený oddych. Nútený čas so svojou rodinou, prípadne naopak sám so sebou. Koľkí ľudia v tomto našom svete si už veľmi dlho želali mať viac času? Zastaviť ten šialený kolotoč neustálych povinností, práce, aktivít, vybavovačiek, nakupovania, stretnutí atď. atď. atď? Poznám niekoľkých, ktorým sa tento kolotoč krútil až tak, že doslova každých pár dní lietali alebo inak cestovali, či už po celej zemeguli, či v rámci o čosi menších vzdialeností (pričom majú nedospelé deti). A všetci to nejako stále stíhali. Ďalší možno sami taký šialený kolotoč vo svojom súkromí nemali (napríklad ja :))), ale tí sa možno zas rozhorčovali či mali zlý pocit z celkového tempa, akým sa všetko hnalo (ja nie :))). Tak či onak, asi nie je prehnané či nemiestne povedať, že na úrovni „kolektívneho vedomia“ sa tu už dlho formovalo a „zhmotňovalo“ dosť silné želanie zastaviť, spomaliť, menej konzumovať, menej produkovať… A bolo vyslyšané. Ani trochu to nemyslím cynicky – naopak, z hľadiska potvrdenia fungovania určitých zákonitostí (ktoré vo vlastnom živote plne akceptujem a denne sama na sebe overujem) mi to príde až fascinujúce. Pravda, má to ekonomickú stránku, z ktorej mi je tak ako mnohým úzko (a nie kvôli sebe) – ale aj to sa nejako vyrieši. (V zmysle vyššie uvedených príkladov.) Nemusí sa ešte hneď teraz vedieť, ako – všetko sa vyvíja a ukazuje zo dňa na deň. Sme toho svedkami a zároveň aktívnymi činiteľmi.




foto: https://pixabay.com




(Prečítané 170 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár