Všetky duchovné učenia, staré aj moderné, sa zhodujú v tom, že keď máme problém – alebo keď chceme napredovať, nech už v akomkoľvek zmysle a v akejkoľvek oblasti vrátane duchovnej – najdôležitejšie je navodiť si určitý vnútorný stav. Zhoduje sa s tým aj psychológia, a čo je snáď najsympatickejšie, aj obyčajný, neškolený „sedliacky rozum“.

Mám veľmi rada inšpirujúce príklady ľudí, ktorí bez toho, aby sa pokladali za duchovných, veriacich, zaoberajúcich sa ezoterikou, meditáciou, jogou, budhizmom či okultizmom, dokázali v živote neskutočné veci v podstate presne v zhode s návodmi spirituálnych či motivačných učení. Je to dôkaz toho, že v sebe máme určité poznanie a schopnosti zakódované. Ľudia, ktorí prežili stratení v pustatine, tí, ktorí prežili koncentrák či dlhoročné väznenie psychopatom a množstvo ďalších príkladov, ktoré keď človek vidí alebo o nich číta, tak je hlavne šťastný, že jeho nič také nestretlo, tí všetci mali spoločné jedno: dokázali v sebe nájsť čosi, čo ich previedlo aj cez nepredstaviteľné, a potom dokonca ďalej až k hmatateľnému šťastiu a naplneniu.
Na druhej strane sa dá logicky povedať, že naopak tí, ktorí niečo neprežili (vrátane spáchania samovraždy alebo nenávratného podľahnutia depresii, drogám a podobne), určitý pocit nenašli.
Pozor, toto nie je hodnotenie nejakej súťaže a niečo v živote nedokázať, nedosiahnuť či neprežiť nie je „zlý výsledok“!!! (Hoci som si vedomá toho, že niektorí čitatelia toto upozornenie „neuvidia“ – a zároveň povytŕhajú z kontextu aj iné myšlienky tohto príspevku – a budú si pobúrene reagovať po svojom. Takých javov som svedkom takmer denne a bolo by to na samostatný článok. Možno nabudúce. ;))
Prečo to niekedy nejde? Alebo skôr čo s tým, keď to nejde?
Stav pozitívnej sily je človeku (a v skutočnosti každej bytosti) prirodzený. Samotný život je založený na princípe dobra, tvorivosti, expanzie, rastu a vývoja. Ak chcete, lásky (len to je veľmi sprofanované slovo, preto sa ním nechcem príliš oháňať). Táto pozitívna sila okrem iného vždy všetko vyrieši: postupným prinášaním inšpirácie, čiže konkrétnych nápadov, príležitostí, stretnutí, udalostí atď. Keď sa riadime navigáciou pri jazde autom, nemusíme dopredu poznať každý jeden krok, každú jednu križovatku či kruhový objazd, ktorý nás čaká, a vopred vedieť, kam na týchto miestach bude treba odbočiť. Stačí nechať sa viesť postupne, krok za krokom, križovatku za križovatkou, jeden kruhový objazd za druhým.
Presne tak sa to dá robiť v živote celkove. Máme v sebe navigáciu, ktorá nás dokáže viesť krok za krokom, cez akékoľvek trasy, miesta aj úskalia na nich, do akéhokoľvek cieľa, ktorý si zvolíme. Každý jeden z nás (každá mysliaca a cítiaca bytosť). Táto vnútorná navigácia stále beží. Tak ako keď si raz zapneme a nastavíme autonavigáciu, ktorá bude bežať a naprogramovaný hlas nám bude svojím pokojným, príjemným tónom stále hovoriť, čo ďalej, až kým ju nevypneme. Ibaže náš životný navigačný systém sa vypnúť nedá. Dá sa len nepočúvať, nevnímať, necítiť. (Opäť pripomínam upozornenie zhora: svoju vnútornú navigáciu necítiť nemusí byť nič zlé, jednoducho dostaneme iný životný výsledok, inú skúsenosť, iné ponaučenie. V rámci celku nie je žiadny poznatok a žiadna skúsenosť zlá či zbytočná.)
Strach je jedným zo stavov, kedy svoju navigáciu necítime a kedy nie sme plne napojení na univerzálnu pozitívnu silu. Čo teda v takom stave robiť?
Tak ako keď si uvedomíte, že idete niekam, kam ísť nechcete, v prvom rade sa treba zastaviť. Rozbehnuté auto (vlak či lietadlo ani nehovoriac) sa nedá len tak na mieste stočiť do iného smeru a vyraziť plnou parou vpred tam, kam nás srdce ťahá. Najprv musíme spomaliť, niekedy až do úplného zastavenia, niekedy nie, ale spomaliť dostatočne na to, aby sme mohli zmeniť smer. A z toho nového, „správneho“ smeru potom postupne naberať rýchlosť, akú chceme, môžeme či zvládneme.
Na zastavenie slúžia rôzne metódy a techniky, od meditácie až po veľmi efektívny a dobrý systém Franka Kinslowa. Niektorí kresťania používajú pekný a výstižný výraz „stíšiť sa“.
Stíšiť sa – a v rámci toho teda aj napríklad zastaviť príboj strachu – sa dá aj „neduchovne“: stačí sa chvíľu venovať niečomu, čo rozptýli našu pozornosť, samozrejme v príjemnom zmysle. To môže byť od zadívania či začítania sa do niečoho cez vypočutie si obľúbenej pesničky alebo zjedenie niečoho dobrého až po vyjdenie von – na prechádzku, do mesta či hoci len do obchodu. (Určite aj pomilovať sa s niekým, pokiaľ máme tú možnosť, je skvelé rozptýlenie sa… hoci takéto aj iné „extrémne“ aktivity je lepšie zo zásady nerobiť v stave, kedy sa cítime mizerne, v nádeji, že sa vďaka nim budeme cítiť lepšie.) Hlavné je proste nejako zastaviť svoje aktuálne myšlienky, ktoré v nás vyvolávajú strach či iné mučivé, ťaživé pocity.
Úžasné je, že stačí naozaj nie dlhá chvíľa zastavenia, stíšenia či rozptýlenia sa – a hladina nášho vedomia či naše vibrácie sa prirodzene zvýšia.
Čo potom ďalej, aby sme po chvíli neupadli späť do nášho starého „dobrého“ dôverne známeho stavu? Zvyk totiž môže byť v tejto súvislosti problém, rovnako ako známy psychologický fakt, že človek uprednostňuje to, v čom sa cíti „doma“, aj ak je to preňho zlé, pred neznámom a zmenou, ktorej sa obáva, aj keby to bola zmena k oveľa lepšiemu.
Asi najlepšie, najľahšie – aj najbezpečnejšie (pre toho, kto má naozaj veľký problém s otváraním sa novým veciam a zmenami) – a pritom najúčinnejšie je snívať. Áno, presne tak: obyčajné, klasické, krásne, fantazmagorické, „pubertálne“ snívanie o tom, po čom túžime a čo v nás vzbudzuje tie najúchvatnejšie pocity a predstavy. Úplne jedno, v akej oblasti. Snívať si môže každý, o čom len chce: o láske, o sexe, o sláve, o bohatstve, o cestách a dobrodružstvách, o vedeckých objavoch, o nastolení ideálnej, spravodlivej spoločnosti, o lete do vesmíru či kontakte s vyspelými láskavými mimozemšťanmi, o záchrane zvierat, o bývaní na tropickej pláži, o konci globálnej krízy… o čomkoľvek, o čomkoľvek, o čomkoľvek!!! Len nech je to bez odporu nášho racionálneho rozumu, naučeného sebaspochybňovania a logických protiargumentov. Bez ohľadu na to, koľko máme rokov a ako v súčasnosti vyzerá náš život.
Myslíte si, že je to blbosť? Tak to vyskúšajte. Dožičte si hneď teraz chvíľku a zasnívajte sa o tom, čo vás napadne, čo vám doslova samé príde na myseľ ako prvé. A nechajte tú fantáziu len tak bežať. Kým sama potrvá.
Keď pomaly dohrá (ako keď sa skončí film či pesnička), pomaly sa vráťte do bežného života. Ale nevráťte sa úplne presne tam, kde ste boli – spomínajte si čo najčastejšie na pocit, ktorý vám prinieslo to zasnívanie sa.
Nič viac netreba, toto je tip na taký malý pokus. Uvidíte sami, čo bude ďalej (nik za vás nič predpovedať nevie).
(Prípadne nám o tom napíšte. ;))
—
foto: https://pixabay.com/