Už na Fašiangy ľudské bytosti oslavovali blížiacu sa jar. Pri tanci Slováci mali skákať vysoko, aby vysoká vyrástla konopa. Vynesenie Moreny bývalo bežne na smrtnú nedeľu. Zima mala stratiť svoju moc.


Ukážky kraslíc z našej dielne

Akonáhle začnú pučať prvé rakyty a bazy, prvé puky trávy, ľudkov to zvádza k veľkému upratovaniu. To je dobrý zvyk, užitočný telesne aj duchovne. Na zelený štvrtok sa v domácnosti pekne zeleňajú ratolesti s rozvinutými pukmi. Ich moc sa považovala oddávna za čarovnú. Okrem iného skrášlia domácnosť a privodia nielen jarnú vôňu, ale aj dobrý pocit.

Na Bielu sobotu zažíname Živý oheň – spravidla starším spôsobom – ešte v polovici dvadsiateho storočia obradným vretenom, dnes i ocieľkou, alebo novou ocieľkou – zapaľovačom, prípadne zápalkami, ale vždy so zatajeným dychom s vedomím svargového zdroja. Takto zažatý oheň sa sviatočne udržiaval v peci alebo sviecami počas jarných sviatkov. V nedeľu zvykli sviatky vrcholiť tancovačkou a z nej šli chlapci i chlapi na polievačku.

Dnes je pre mnohých veľkonočný pondelok len slaboduchou obžierkou. To isteže nie je dobré. Ale to neznamená, že by tento pôvodný obrad mal byť zabudnutý. Práve naopak vlejme doň ducha. Obradné poliatie diev a žien živou vodou malo mnoho súvislosti a účinkov.

Voda, sama nositeľka posvätnej obrodnej sily, má v obrade nielen očistný, ale aj liečivý a životodarno – plodonosný účinok. Na ochranu pred nepriaznivými silami (vplyvmi, nemocami a inými neduhmi – neduchmi) sa ujalo na západnom Slovensku aj pošibkávanie vŕbovými prútmi (vŕba ako príznačne ženský strom). Tento zvyk a obrad sa neskôr rozšíril aj na východ. Kraslice, či písanky – kreslené a písané čarovnými znakmi hovoria dodnes rečou tajomných znakov. Očiarané dokola „pásikom sily“, ktorý mal privodiť zdar a zdravie. Na oboch takto rozdelených stranách zvykli byť slnkokvety – svargové (svastikové) znamenia často spodobené na okvetné kolá. Na krasliciach vidíme i „pierka“ – znaky stromu života, rodostromu, pripomínajúce tiež ratolesti – vetvičky na ktorých visia. Pripomínajú dodnes nielen vtáčie vajíčka, z ktorých na jar pučí nový život, ale aj bájne slnečné vajco ťahané slncovým koňom Svarožičovým, či Dažbogovým, ktoré v podobe posvätného Slnka putovalo po oblohe. Veď je to práve svetlé Slnko, ktorého pomer s Matkou Zemou každoročne určuje príchod novej jari.

Tak chvála divom aj v tomto roku je. Veď nepreklopila sa zatiaľ celkom rovnováha na Zemi a ak obrodíme vo svojich srdciach prírodnú kultúru, ani sa nepreklopí, čo by znamenalo, že ľudské a iné bytosti prežijú bez najkrutejších rán, o ktorých nie je dobré veľa hovoriť a ani písať.

Tak vítame ako už po mnohé tisícročia Vesnu – jar a tešíme sa s ňou z novej, jarej sily, ktorá presakuje prírodou a tými, ktorí sú s ňou v súlade. No a aj v tomto roku nám budú niektoré kruhy nadmieru podstrkovať príbehy iných kultúr, aby sme v slaboduchosti zabúdali na to, kým sme.

Veľký piatok – vraj najväčší sviatok?

Sviatkom sa stal z podozrivých dôvodov. V ten deň ukrižovali Ježiša. Po súde uskutočnenom na podnet farizejov, teda vtedy štátom uznaných kňazov, Ježiša ako vzbúrenca nasilu uvrhli do súkolesia práva únie rímskej. Únia to Pilátovým mlatkom odklepla a Ježiša pribili. Pisateľovi to pripadá smutné, až nechutné, i keď v danej kultúre nie prekvapivé. Odmieta to oslavovať ako Veľký piatok. Vraj najväčší sviatok kresťanov, vnútený cez štát všetkým. Aj keď sa za „kresťana“ neoznačuje, proti Ježišovi nič nemá. A ako vznešenejší a čistejší vzhliada deň, keď podľa povestí Ježišova duša vystúpila zo šibeničného kríža na nebo. Či už to chápeme duchovne, alebo vesmírne, toto by pisateľ ako sviatok uznal. So všetkou úctou. Nie ten mord. Okrem toho – veľký piatok nie je skutočné výročie popravy, ale účelovo sa to každý rok posúva podľa mesačného splnu, aby privezené náboženstvo prekrývalo pôvodné jarné sviatky národov sveta. Aby cirkev prekryla prvý jarný spln. A nie je to súkromná záležitosť cirkevníkov, pretože tento a ďalšie sviatky sú pretlačené Vatikánskou zmluvou ako štátne sviatky, kým ani jediný pôvodný sviatok uznaný zatiaľ stále nie je.

Prepáčte, bratia a sestry kresťania. Vy máte prvý program slovenskej televízie, aj druhý, aj rozhlas aj halyvúd aj všelijaké cirkevné relácie do aleluja, aj tú svoju vatikánsku zmluvu, ktorú uzavreli vaši predstavitelia s iným štátom, nám, občanom za chrbtom. Človek vám radí, prestaňte oslavovať deň, keď Ježiša popravili a začnite oslavovať deň, keď nastúpila jar ducha. A budete bližšie k bohu, k prírode a pravde. Za prípadné pochopenie úctivá chvála.

Biela sobota

V tej dobe – na bielu sobotu sa zapaľuje „živý oheň“, starším spôsobom – v knihe Návrat Slovenov je snímka zapaľovania dreveným vretenom medzi kolmi, robilo sa to obradne, aj keď sa používala ocieľka a pod. Živý oheň znamenal svetlo, na jar sú dlhšie dni, začína kvitnutie…

Biela sobota má korene v pôvodnom duchovne. Jar predkovia spájali so svetlom, a teda – so žiarou, s ohňom, so Slnkom. Čomu nasvedčujú aj slnečné vzory na krasliciach, ktoré sa – v podobe kraslíc z hliny – zachovali aj z doby pred poldruha tisícročím. Chvála za dary.

Viac o bielej sobote a živle ohňa v čítaní z knihy Čaro prírody:

Nebuďme slaboduchí, zabudnutie je zakliatie. Pripravme sa na jarný obrad. Uskutočnime ho podľa svojho srdca. Nie jarná únava, ale jarné rozjímania. Nie slaboducho, ale duchaplne. Chvála za dary.

Autor textu: ŽiariSlav, redakčne krátené

Viac na ved.sk a rodnacesta.sk




(Prečítané 140 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár