Svätosti uctievané Slovenmi boli tak mužského, ako aj ženského rodu.

S príchodom žido-kresťanského náboženstva sa rovnováha mužských a ženských síl presunula na stranu tvrdého patriarchátu, ktorý u Slovenov predtým nebol v takej vyhranenej podobe. Svedčí o tom napríklad i uctievanie duší predkov nielen po mužskom, ale aj po ženskom rode (po praslici), pričom tak ako Dedovia, aj Baby boli u Slovenov súčasťou obradných hier (*1).

Vôbec nie je pravda, čo píšu daktorí, že slovanská žena sa zákonite musela po smrti muža obesiť. Síce Ibn Rusta, ktorý cestoval v krajinách Slovanov a ich susedov, popisuje prípad smrti muža, ktorý mal 3 ženy, a jedna z nich sa obesila (*2), ale samotný cyrilometodský Súdny zákonník pre ľud svedčí o opaku – o tom, že Sloveni podľa pôvodného zvykového práva poznali takzvané kmotrovské manželstvo, ktoré zabezpečovalo, aby v prípade úmrtia muža nezostala žena s deťmi napospas osamotená. Túto pojatú ženu však musel muž podľa cyrilometodského zákonníka po tomto cirkevnom prevrate vyhnať, čo pre ňu a deti mohol byť v tej dobe v podstate trest smrti. Za záchranu vdovy kmotrovským manželstvom teda bolo stanovené cirkevným zákonom obom zmrzačenie, ak neboli priamo pod ochranou cirkvi (*3). Vďaka uchovaniu znenia tohto krutého zákona však vidíme, že jednak slovanská vdova nemusela spáchať samovraždu, o tom nie je na Slovensku a Morave jediná zmienka.

Ale čo je dôležité – v čase slobody rodného duchovna bol rodový zákon na záchranu vdovy a jej detí a tento rodový zákon bol cirkvou zrušený, hlavne v neprospech vdovy a jej detí. Uzrejmime si, že v tej dobe sa v boji bežne ženy nezabíjali, takže žien bolo viac ako mužov a prežitie ženy s deťmi v zimných mesiacoch v slovenskom podnebí bez mužskej ruky bolo v malej polozemnici prinajmenšom náročné. Slovanská občina teda bola celostne zladenou spoločnosťou, v ktorej nik nebol oddelený, nik nebol vydaný napospas hladu a núdzi. Dokonca aj na Rujane, ktorej slovanskí obyvatelia podľa dobových zmienok boli údajne neobyčajne zatvrdení voči kresťanstvu, všetci kresťanskí letopisci na týchto „pohanských“ Slovanoch obdivujú ich pohostinnosť, úctu k rodičom, starostlivosť o starých, chorých a chudobných, takže na ostrove neboli žobráci! (*4) Podobne sa o slovanskej spoločnosti zmieňujú i doboví nepriateľskí byzantskí autori pri Čiernom mori a Stredozemnom mori.

Slovania pôvodného vyznania nemali žobrákov a starali sa o starých a chorých príkladnejšie ako vtedajší kresťania. Toto nebolo náhodným javom, ale vychádzalo to z pôvodného duchovna našich predkov, podľa ktorého žena nebola menejcenným tvorom. Kým v anglosaskom jazyku je žena – woman, akoby odvodená od muža – man (a teda od man – „mužočlovek“), tak v jazyku našom žena – praslovansky tiež žena, vychádza z indoeurópskeho pomenovania gṷenā čo súvisí v tomto prajazyku so zrodením – vznikom a s duchom (porovnaj s latinským gen – vznik a s iránskym džin – duch). Žena je teda „duchovná bytosť stvorenia“ a teda bytosť úctyhodná. To hovoria aj naše jazykovo-duchovné korene.

Zaujímavý je tiež záznam arabského cestovateľa (*5) z 10. storočia, podľa ktorého u Slovanov „ak sa niekomu narodia dcéry, zbohatne, ale ak sa mu narodia synovia, schudobnie“, čo dáva do súvisu s veľkým svadobným darom. Azda viac zaujímavé je dedenie moci synovcom po strýkovi, ktorý mal na rozdiel od typického patriarchálneho spôsobu, nie menší nárok ako syn, to súvisí s dávnym matriarchálnym prvkom dedenia po praslici (nie Mojmírovým synom, ale synovcom bol Rastislav a nie Rasticovým synom, ale synovcom bol Svätopluk). A teda i keď u Slovanov bol určitý patriarchát, aj keď teda Sloveni mali určité mužské a bojovné črty, žena nebola taká podrobená ako v neskôr nastolenom náboženstve. Preto nachádzame toľko zákazov tancov a pôvodných obradov v nariadeniach cirkevných a zákonoch cirkevno-svetských, že sa ich ani nedá menovať, aby sa vám táto knižka zmestila do tašky, keď ju pôjdete ukázať priateľom.

Snáď až vtipný sa Vám môže zdať záznam arabského cestopisca, Syna Jakubovho (*6), podľa ktorého je kdesi v Pomoransku slovanské mesto žien. Tie ženy vraj jazdia na koňoch a sú veľmi statočné a odvážne a mužov nechovajú… S trochou ľahkosti by sme mohli poznamenať, že historici pokladajú túto správu za vymyslenú, ale iba muži. Mohli by sme pripustiť, že Pomoranky tieto sa svojho času usídlili v Čechách, kde zviedli nie Čechov, ale tú povestnú „Dívčí válku“. Inak by sa križiakom dobyť Pomorany nepodarilo…

  • *1 Martin Slivka, Slovenské ľudové divadlo, str. 97, 105.
  • *2 Marsina R. a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, str. 234.
  • *3 „Kto si vezme za manželku matku svojho kmotrenca, podľa svetského zákona im obom odrežú nosy a rozlúčia ich…“ Cyrilometodský Súdny zákonník pre ľud – R. Marsina a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, str. 197.
  • *4 Zdeněk Váňa, Svět slovanských bohů a démonů, str. 87
  • *5 R. Marsina a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov – Ibráhím Ibn Jackúb at-Turtúší, str. 242.
  • *6 R. Marsina a kol. autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II. – Slovensko očami cudzincov, str. 244.

Autor textu: Žiarislav

Článok je úryvok z knihy Návrat Slovenov v duchu a slove

foto: Manik, Ladomíra


Súvisiace články:

– Morena a Kvetná kráľovná

 

– Tip na knihu – Magie slovanských bohů a symbolů


(Prečítané 183 krát, 3 dnes)

Pridaj komentár