Myšlienka prepojenia bunkovej biológie a biológie človeka opäť roznietila moje nadšenie pre vedu, ktoré som cítil ako dieťa. Pri laboratórnom výskume som stále pociťoval entuziazmus, ale ten sa strácal, keď som sa motal v administratívnych povinnostiach učiteľa na fakulte, ku ktorým patrili ne-konečné schôdze a – pre mňa – muky fakultných večierkov.

Mal som sklon premýšľať o bunkách ako o ľudských bytostiach, pretože po rokoch strávených za mikroskopom som s pokorou hľadel na tú zložitosť a moc toho, čo sa sprvu zdalo byť iba anatomicky jednoduchou kvapkou v Petriho miske. V škole sa možno naučíte, čo sú základné súčasti bunky: jadro obsahujúce genetický materiál, mitochondrie ako zdroj energie, ochranná membrána na vonkajšom okraji a medzi tým všetkým cytoplazma. Ale v týchto z anatomického hľadiska jednoducho vyzerajúcich bunkách existuje zložitý svet; tieto inteligentné bunky používajú technológie, ktoré vedci ešte celkom nepochopili.

Poňatie buniek ako miniatúrnych ľudských bytostí, o ktorom som dlho premýšľal, by bolo väčšinou biológov považované za kacírstvo. Snaha objasniť povahu čohokoľvek neľudského pomocou správania ľudí sa nazýva antropomorfizmus. „Naozajstní“vedci považujú antropomorfizáciu za niečo ako smrteľný hriech a ostro kritizujú vedcov, ktorí tento prí-stup vo svojej práci vedome aplikujú.

Napriek tomu som bol presvedčený, že prchám od tohto ortodoxného názoru zo správneho dôvodu. Biológovia sa snažia získať vedecké pochopenie tým, že pozorujú prírodu a vymýšľajú hypotézy o tom, ako veci fungujú. Potom navrhnú experimenty, ktoré majú ich myšlienky overiť. To nutne vyžaduje, aby pri vyvodzovaní hypotéz a navrhovaní experimentov vedci „premýšľali“ o tom, ako bunka či iný živý organizmus žije. Aplikácia týchto „ľudských“ riešení, teda ľudský pohľad na riešenie záhad biológie, automaticky usvedčuje týchto vedcov z poľudšťovania. Bez ohľadu na to, z akého uhla sa na to pozeráte, biologická veda je do istej miery založená na určitom stupni poľudštenia témy.

Vlastne som presvedčený o tom, že tento nepísaný zákaz antropomorfizmu je staromódnym pozostatkom temného stredoveku, kedy náboženskí predstavitelia popierali existenciu akéhokoľvek priameho spojenia medzi ľuďmi a ďalšími Božími stvoreniami. Zatiaľ čo chápem odmietanie antropomorfizmu, ak sa ľudia snažia poľudštiť žiarovku, rádio či vreckový nožík, iné je, ak sa to aplikuje na živé organizmy. Ľudské bytosti sú mnohobunkové organizmy – dedične si teda odovzdávame základné vzorce správania, ktoré sú obsiahnuté v našich vlastných bunkách.

Napriek tomu viem, že k tomu, aby sme prijali túto paralelu, je nutný istý posun vnímania. Z historického hľadiska nás židovsko-kresťanská viera priviedla k tomu, aby sme si mysleli, že sme inteligentné tvory, ktoré boli stvorené osobitne a iným procesom ako všetky ostatné rastliny a živočíchy. Tento pohľad vedie k tomu, že sa na nižšie tvory pozeráme zhora ako na ne-inteligentné formy života, čo platí najmä o organizmoch na nižších evolučných stupňoch života.

Nič nemôže byť pravde vzdialenejšie. Keď pozorujeme ostatných ľudí ako jednotlivé entity alebo sa pozeráme na seba do zrkadla ako na individuálny organizmus, máme, v istom zmysle, pravdu, prinajmenšom z hľadiska úrovne nášho pozorovania. Napriek tomu, keď vás zmenším na veľkosť individuálnej bunky, tak, aby ste mohli vidieť svoje telo z tejto perspektívy, sprostredkuje vám to celkom nový pohľad na svet. Ak sa pozriete na seba z perspektívy bunky, neuvidíte sa ako jeden ucelený celok. Uvidíte sami seba ako rušné spoločenstvo viac ako päťdesiatich biliónov jednotlivých buniek.

Keď som sa tak pohrával s nápadmi na výučbu histológie, neustále sa mi v mysli vynárala spomienka na obrázok z encyklopédie, ktorú som mal ako chlapec. V kapitole o človeku bol obrázok, ktorý mal sedem priehľadných plastických stránok, na každej bol rovnaký obrys ľudského tela. Na prvej strane bol obrázok holého človeka. Keď som obrátil prvú stránku, bolo to, ako keby som ho zvliekal z kože a odhaľoval jeho muskulatúru, čo bol obrázok, ktorý vypĺňal obrys tela na druhej strane. Keď som obrátil druhú stranu, uvidel som rozpitvané telo. Ako som obracal jednotlivé listy, postupne som uvidel kostru, mozog a nervy, cievy a systémy telesných orgánov.

Tieto priesvitky som si pre svoj karibský kurz zdokonalil tým, že som doplnil niekoľko ďalších prekrývajúcich sa stránok, z ktorých každá zobrazovala bunkové štruktúry. Väčšine týchto bunkových štruktúr sa hovorí organely, čo sú „miniatúrne orgány“ vznášajúce sa v rôsolovitej cytoplazme. Organely sú funkčné ekvivalenty tkanív a orgánov nášho tela. Patrí k nim jadro, najväčšia organela, mitochondria, Golgiho aparát a vakuoly. Tradičný spôsob výučby začína najskôr týmito bunkovými štruktúrami, potom sa postupuje ku tkanivám a orgánom ľudského tela. Namiesto toho som tieto dve časti navzájom prepojil, aby som poukázal na prekrývajúcu sa podstatu ľudí a buniek.

Svojich študentov som učil, že biochemické mechanizmy využívané bunkovými systémami organel sú v zásade zhodné s mechanizmami, ktoré využívajú systémy orgánov ľudského tela. A keď sa ľudské telo skladá z biliónov buniek, zdôraznil som fakt, že v našom tele neexistuje žiadna „nová“ funkcia, ktorá by už nebola nejako vyjadrená v samostatnej bunke. Každá eukaryota (bunka obsahujúca jadro) má funkčný ekvivalent nášho nervového systému, zažívacieho ústrojenstva, dýchacích ciest, vylučovacieho systému, endokrinného systému, svalového a kostrového systému, obehového systému, pokožky, reprodukčného systému, a dokonca aj primitívny imunitný systém, ktorý využíva rodinu proteínov „všadebolkov“ podobných protilátkam.

Rovnako som svojim študentom ozrejmil, že každá bunka je inteligentná bytosť, ktorá dokáže prežiť sama o sebe, ako to dokazujú vedci, keď odoberú z tela jednotlivé bunky a pestujú ich v kultúre. Tak ako som ešte ako dieťa intuitívne vytušil, tieto múdre bunky sú naplnené zámerom a účelom: aktívne vyhľadávajú také prostredie, ktoré podporuje ich schopnosť prežiť, a súčasne sa vyhýbajú toxickému či inak nepriateľské-mu prostrediu.Rovnako ako ľudia, aj jednotlivé bunky analyzujú tisícky podnetov z mikroprostredia, ktoré obývajú. Analýzou týchto dát si bunky potom volia vhodné reakcie svojho správania, ktoré im zaistia prežitie.

Jednotlivé bunky sú tiež schopné sa týmito environmentálnymi skúsenosťami učiť a dokážu vytvoriť bunkovú pamäť, ktorú odovzdávajú svojmu potomstvu. Napríklad, keď vírus osýpok infikuje nejaké dieťa, nedospelá imunitná bunka je povolaná, aby vytvorila ochrannú proteínovú protilátku proti tomuto vírusu. Pritom táto bunka musí vytvoriť nový gén, ktorý slúži ako projekt pre výrobu proteínovej protilátky vírusu osýpok.

K prvému kroku pri vytváraní špecifického génu protilátky proti osýpkam dochádza v jadre nezrelých imunitných buniek. Medzi ich génmi je značný počet segmentov DNA, ktoré kódujú jedinečne formované zlomky proteínov. Náhodným zhlukovaním a rekombináciou týchto segmentov DNA imunitné bunky vytvárajú ohromné množstvo rozličných génov, z ktorých každý je určený pre jedinečne formovaný proteín protilátky. Keď nezrelá imunitná bunka vytvorí proteínovú protilátku, ktorá „sa podobá“ fyzicky prenikajúcemu vírusu osýpok, bude táto bunka aktivovaná.

Aktivované bunky využívajú úžasný mechanizmus, ktorému sa hovorí afinitná maturácia, ktorý bunke umožňuje, aby sa dokonale „prispôsobila“ konečnému tvaru svojej proteínovej protilátky, takže sa stane dokonalým doplnkom invazívneho vírusu osýpok ( Li et al., 2003; Adams et al., 2003). Použitím procesu známeho ako somatická hypermutácia vytvárajú aktivované imunitné bunky stovky kópií svojho pôvodného génu protilátky. Napriek tomu každá nová verzia tohto génu je mierne zmutovaná, takže bude kódovať odlišne formovaný proteín protilátky. Bunka vyberie ten variant génu, ktorý vytvorí tú najvhodnejšiu protilátku. Táto zvolená verzia génu tiež opakovane prechádza kolami somatickej hypermutácie, aby sa tak ďalej upravoval tvar protilátky, ktorá sa potom stane „dokonalým“ fyzickým komplementom vírusu osýpok (Wu et al., 2003; Blan-den a Steele, 1998; Diaz a Casali, 2002; Gearhart, 2002).

Keď sa takto vymodelovaná protilátka pripne na vírus, deaktivuje ho a označí na zničenie, a tým dieťa ochráni pred následkami osýpok. Bunky si uchovajú genetickú „pamäť“ tejto protilátky, takže ak bude v budúcnosti jedinec opäť vystavený osýpkam, bunky môžu okamžite spustiť imunitnú reakciu. Nový gén protilátky môže byť ďalej odovzdávaný celému potomstvu bunky, keď dochádza k jej deleniu. Pri tomto procese sa bunka nielen „dozvie“ o víruse osýpok, ale tiež vytvorí „pamäť“, ktorá bude dedená a ďalej odovzdávaná jej dcérskymi bunkami. Tento úžasný čin genetického inžinierstva je veľmi dôležitý, pretože predstavuje mechanizmus zdedenej „inteligencie“, vďaka ktorej sa bunky vyvíjajú (Steele et al., 1998)

Značnú zásluhu na tom, prečo moji študenti uspeli, má fakt, že sa vyvarovali správaniu svojich kolegov v Spojených štátoch. Namiesto toho, aby napodobnili správanie ambicióznych amerických študentov, napodobnili správanie múdrych buniek a spojili sa, aby boli ešte múdrejší. Vtedy som nepovedal som svojim študentom, aby si vzali za vzor životy buniek, pretože som bol ešte stále nasiaknutý tradičnou vedeckou výučbou. Ale rád by som si myslel, že sa týmto smerom vydali intuitívne po tom, ako si vypočuli moju chválu na schopnosti buniek kooperatívne sa zhlukovať, s cieľom vytvoriť zložitejšie a veľmi úspešné organizmy.

Vtedy som to nevedel, ale teraz som o tom presvedčený, že ďalším dôvodom úspechu mojich študentov bolo to, že som neprestával chváliť bunky. Rovnako tak som chválil aj svojich študentov. Potrebovali počuť, že sú prvotriedni, aby uverili tomu, že môžu podávať výkony prvotriednych študentov. Mnohí z nás vedú obmedzený život nie preto, že ho tak musia viesť, ale preto, že si to myslia. Po štyroch mesiacoch strávených výučbou, ktorá vyjasnila moje názory o bunkách a o tom, ako sa od nich ľudia môžu poučiť, som sa ocitol na správnej ceste k pochopeniu Novej biológie, ktorá zanecháva na smetisku dejín odovzdanosť genetického a rodičovského naprogramovania spoločne s darvinovským prirodzeným výberom.

Text je úryvok z knihy:

Bruce H. Lipton – Biológia presvedčenia

Ako môžeme ovplyvniť vedomie buniek

Bruce Lipton je svetoznámy priekopník v oblasti prepájania vedy a duchovného pohľadu na život a vesmír. Jeho kniha Biológia presvedčenia je prelomové dielo v oblasti tzv. novej biológie – epigenetiky. Predstavuje nádejnú syntézu najmodernejšieho výskumu v oblasti bunkovej biológie a kvantovej fyziky. Dokazuje, že môžeme zmeniť naše telo, ak preprogramujeme svoje myslenie.

Autor pútavo opisuje mechanizmy, akými bunky prijímajú a spracúvajú informácie. Našu biológiu neriadia gény a DNA – naopak, DNA je riadená signálmi mimo bunky, vrátane energetických odkazov, ktoré vychádzajú z našich pozitívnych aj negatívnych myšlienok!

Úryvok: Sú opakujúce sa obrazy, ktoré pozorujeme v prírode, iba náhodné? Som presvedčený, že odpoveď je „určite nie“. Aby som vysvetlil, prečo verím, že fraktálna geometria definuje štruktúru života, musím sa vrátiť ku dvom bodom. Po prvé, príbeh evolúcie je príbehom smerovania k vyššiemu uvedomeniu. Po druhé, pri našom štúdiu membrány sme odhalili receptor – efektorový proteínový komplex (IMP) ako základnú jednotku vedomia/inteligencie. Z toho vyplýva, že čím viac proteínových receptor-efektorov organizmus má, tým väčšie môže mať uvedomenie a tým vyššie stojí na rebríčku evolúcie. Existujú však fyzické obmedzenia brániace neustálemu zvyšovaniu počtu proteínových receptor-efektorov, ktoré sa vmestia do bunkovej membrány. Priemer proteínov „vedomia“ je približne rovnaký, ako priemer fosfolipidov, v ktorých sú zabudované. Pretože je hrúbka membrány striktne definovaná, nemôžete do nej nastrkať množstvá IMP tak, že ich budete ukladať nad seba. Ste obmedzení vrstvou hrubou ako jeden proteín. Preto je rozšírenie povrchu membrány jedinou možnosťou, ako zvýšiť počet proteínov vedomia.

Pôvodná cena: 8.90 EUR, Naša cena: 8.01 EUR, Zľava: 10.00 %


Súvisiace články:

– Bruce Lipton – Rodičia ako genetickí inžinieri


 

– Bruce Lipton – Biológia presvedčenia


 

– Rozhovor s priekopníkom epigenetiky Bruceom Liptonom




Tu video z talk show Trochu inak, hosť Adely Vinczeovej – Bruce Lipton:



 

(Prečítané 1 698 krát, 5 dnes)

Pridaj komentár