Je svätá Lucia pokresťančená Mokoša?

Je vysoko pravdepodobné že na našom území nahradila Mokošu okrem Panny Márie aj sv. Lucia. Zvyky a rituálne úkony, ktoré sa konajú v súvislosti s jej sviatkom v mnohom pripomínajú takmer zabudnutú slovanskú matku bohyňu.

Zo života sv. Lucie nepoznáme veľa hodnoverných faktov. Naopak, okolo jej života i smrti poznáme veľa legiend. Najstaršie zachované životopisy svätej Lucie pochádzajú zo 6. storočia. Dvesto rokov, ktoré ich oddeľuje od života svätice, už nakopilo do nich toľko legiend, že sa nedá spoľahlivo oddeliť historické jadro. Napriek tomu, že sv. Lucia skončila ako takmer všetci svätí mučeníckou smrťou Lucia je v povedomí slovenskej najstaršej generácie známa predovšetkým ako „bosorka„, či „striga„ a jej sviatok je najdôležitejší zo stridžích dní, kedy majú zlé sily najväčšiu moc. Ako si túto protichodnosť tradícií vysvetliť? Kým „Lucia ako nositeľka svetla„ nadväzuje na taliansku sväticu, „Lucia ako bosorka nadväzuje na silnú ženskú osobnosť z minulosti, v ktorej sa zjednocujú relikty čarodejníckych procesov. Okrem toho je Lucia považovaná za pomocníčku a ochrankyňu žien. Lucia preberá vlastnosti nejakého ženského božstva „pohanských„ Slovanov. Ide o indoeurópske náboženské dedičstvo, kde ženské bohyne vystupujú niekedy ako život a pomoc prinášajúce, inokedy ako zákerné nepriateľské bytosti. Domnievam sa že túto bohyňu možno stotožniť s Mokošou, aj keď do úvahy prichádza ešte polabská Živa.

V dobách, kedy platil juliánsky kalendár, slávila Lucia svoj sviatok až 23. decembra, kedy sa noc už krátila. Zmena nastala keď pápež Gregor roku 1582 reformoval kalendár, ubral 10 dní, takže sviatok Lucie pripadol do blízkosti slnovratu. Mnohé obyčaje konané na Luciu sa prelínajú s úkonmi konanými v období zimného slnovratu.

Luciovské slávnosti

V mnohých krajinách sa v období najdlhších nocí v roku uskutočňujú luciové slávnosti. Vo Švédsku sa dodnes dodržiava rodinná forma oslavy Lucie. Najstaršia dcéra oblečená do bieleho s vencom so štyrmi sviečkami na hlave prináša rodičom raňajky – kávu a zázvorové koláčiky. Ostatné deti ju nasledujú oblečené v bielom. Dievčatá prichádzajú so sviečkou. Kult k svätici je doložený i v Maďarsku, Srbsku a Chorvátsku. Krásne zvyky sa zachovávajú v Bavorsku. V deň Lucie si tu ľudia zhotovujú z papiera malé napodobeniny budov, do ktorých vkladajú drobné svetielka, ktoré potom za tmy púšťajú dole vodou. Podobné zvyky sú doložené aj u západných Slovanov v rámci osláv letného slnovratu, kedy naši predkovia posielali po vode vence či zvláštne košíky, orechové škrupiny a pod. ku ktorým boli pripevnené sviečky. Tieto lodičky boli symbolickým odkazom pre mŕtvych príbzných a posvätných predkov, pretože v deň slnovratov ako aj iných výročných sviatkov je brána medzi svetom živých a mŕtvych otvorená.

Stridžie dni

Dávna múdrosť hovorí: Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc. Preto vykonávali rôzne úkony, ktoré mali chrániť ich samotných, statok a úrodu. Stručne spomeniem aspoň zopár rituálnych zvykov konaných na Luciu. Už večer 12. decembra začal platiť zákaz drevorubačských a ženských prác, najmä pradenia a šitia. Verilo sa, že tej pradlene, ktorú by Lucka pristihla pri práci, naplnila by komínom izbu prázdnymi vretenami a tie by musela obratom napriasť. Na Luciu sa odporúčajú doslova cesnakové orgie – jesť koľko kto vládze, čo zaručí dobré zdravie. Dodnes mnohí dodržiavajú obyčaj modlenia sa za božiu ochranu a robia cesnakom tri krížiky. Jeden na dvere, druhý na čelo a tretí na hruď. Tiež treba mať hlávku cesnaku na rodinnom stole. Je tiež vhodné dať si do každej topánky pod pätu mincu a nosiť do 25. decembra, čo údajne prinesie finančný profit.

V deň sv. Lucie ženy odrezávali vetvičky z broskyne a čerešne a postavili ich do vody. Do Štedrého dňa museli rozkvitnúť, lebo s nimi sa potom chodilo vinšovať. Čerešna je v súvislosti s luciovským zvykoslovím ale aj tzv. ľúbostnou (ženskou) mágiou opakovane spomínaná v rôznych regiónoch a to nás vedie k špekulatívnej domnienke, že možno čerešňa bola stromom zasväteným Mokoši či inej bohyni.

Maskované obchôdzky „lucií“

Známe sú aj maskované obchôdzky „lucií“. Dievky sa obliekli do bielych plachiet, zakryli si tváre. Chodili po dedine vždy vo dvojiciach. Jedna mala v rukách štetku (alebo metlu) a druhá krídlo z husi. Keď prišli do domu, bez slova a rýchlo oprášili nábytok, vymietli kúty a pec. Týmito úkonmi vyháňali z domu zlé sily, aby po celý rok nešťastie odišlo preč. Lucie za to dostávali dmenu v podobe múky, vajcec, maku, orechov. Z takto pozbieraných surovín potom upiekli koláče, ktoré mali kedysi určite obradný charakter, no v nehorších dobách sa magický význam zaniká. Obchôzdky Lucii výrazne pripomínajú koledovanie po zimnom slunovrate.

Chlapci zase chodili s reťazou, prípadne iným železným predmetom „oceľovať“. Pri vstupe do dom u odriekali vinš, v ktorom gazdovi a gazdinej želali hojnosť v hospod árení. V niektorých oblastiach Slovenska mládenci nosili so sebou kus dreva, do ktorého pri vinši tĺkli železom, alebo ho dili na zem kameň, ktorý sa na jar vyniesol na pole. To všetko sú zrejme rituálne úkony, kt erými si naši predkovia chceli nakloniť a zabezpečiť si priazeň vegetatívnej sily zeme, ktorú zosobňuje Mokoša.

Ľúbostné čary

Deň sv. Lucie bol bohatý aj na ľúbostné čary. Na Horehroní radili dievčatám, aby od deviatich vdovíc ukradli po hrsti múky, vymiesili z nej cesto, potrhali ho na kúsky a do každého zakrútili lístok s menami mládencov. Vylovené meno bolo menom nastávajúceho.

Prostriedkom na určenie ženícha bolo v slovenskej ľudovej tradícii najčastejšie jablko. Rozšírený bol zvyk, keď počas stridžích dní, každé ráno pred východom slnka alebo večer po západe, dievčatá odhryzli z jablka. Ak jablko začalo hniť, bola to predzvesť, že dievča sa svojej svadby nedožije. Ak ostalo pekné, vyšlo dievča pri zvonení na Štedrý večer pred dom, hrýzlo zvyšok jablka a obzeralo sa, ktorého muža prvého zazrie. Jeho meno malo byť zhodné s menom jej nastávajúceho.

V okolí Zlatých Moraviec dala dievčina na Luciu jablko do vody a každý deň sa v nej umyla. Na Štedrý večer zobrala jablko do kostola, cestou domov z neho odhrýzala. Prvý muž, ktorý išiel oproti nej sa volal menom jej nastávajúceho.

V okolí Trenčína si dievčatá schovávali vajíčko, znesené na Luciu. Na Štedrý večer po celodennom pôste vyliali bielok do studenej vody a po návrate z kostola hádali podľa tvaru bielka zamestnanie budúceho manžela. Niektoré dievčatá liali olovo a zo vzniknutého tvaru čítali osud, ktorý ich čaká.

Veľmi zaujímavým zvykom súvisiacim so sviatkom Lucie / Mokoše je zhotovenie stolčeka. Luciin stolček mal slúžiť na odhalenie bosoriek – predstaviteliek temných síl, pričom spôsoby jeho využitia boli rôzne. Niekedy si mal výrobca na tento stolček sadnúť na krížnych cestách, niekedy zasa v kostole počas polnočnej omše, aby videl dedinské bosorky, ktoré mali stáť obrátené chrbtom k oltáru. Potom mal utekať a sypať za sebou mak, aby zdržal bosorky. Dnes je ťažké s určitosťou niečo povedať o pôvodnej forme tejto praktiky. Je však pravdepodobné, že súvisela so symbolikou ročného kolobehu a s postupným magickým prienikom do ríše duchov, keďže mala trvať počas celého „tmavého obdobia“ a skončiť sa v momente, keď slnko víťazí nad tmou.

Záver

I na základe tohto veľmi stručného opisu tradícii a zvykov konaných v mene sv. Lucie sú viditeľné spoločné znaky, ktoré sv. Luciu v ľudovej kultúre spájajú so staroslovanskou materskou bohyňou – Mokošou. Sú to hlavne tieto 3 významné znaky / funkcie. ktoré nachádzame u Lucie aj Mokoše: