Je to celé ohromne zaujímavé. Až vzrušujúce. Koľko asociácií sa vznieslo do ovzdušia, spoločne s dymom zo strechy Notre Dame. A to sa všeobecne pokladáme za rozumnú a logicky uvažujúcu spoločnosť, ktorá už symboly dávno zanechala niekde v ohni, spolu s upálenými ženami.
Symbolom dávame významy my. Presne podľa našich myšlienok, presvedčení, emócií, … , proste podľa nášho vnútorného sveta. Niekto v tom vidí koniec kresťanstva, symbol rozpadu, a hodnotí to jednoznačne negatívne. Iný, napríklad aj ja, to vidí ako pozitívny rozpad. Oslobodenie od vonkajších symbolov a impulz k hľadaniu chrámov v sebe. Akoby už boli tieto nepotrebné. (Nehovorím, že sú nám takéto pomôcky k ničomu, len ten impulz k práci v sebe.) Niekto v tom dokonca vidí uvoľnenie duchovnej energie. (Tam ja nevidím, preto to nemienim akokoľvek hodnotiť.) A ďalší v tom vidí jednoduchú chybu bezpečnostných opatrení, zle típnutú cigu, ktorá tam nemala čo robiť, a dobre presušené drevo. A kamoš vyzdvihne to, koľko peňazí dokáže svet vyzbierať, koľko energie nasmerovať na záchranu stavby (symbolu), a koľko nie, na rôzne humanitárne témy. Presnejšie na oblasti, kde reálne trpia a umierajú naši blížni. (naozaj blížni?) Všetky tieto interpretácie, videnia, ľudské cítenia môžu byť správne. Resp. nemusia byť nesprávne.
Preto by sme sa s tým osobným presvedčením, nemuseli brať príliš vážne. Vážne môžeme, ale vždy je dobré nechať si miesto na pochybnosť a … Boh vie.
