E.W.Heine vo svojej knihe – NEW YORK leží v Neandertáli – predkladá víziu o nás a o našej blízkej budúcnosti. V poslednej kapitole knihy sa autor pozastavuje nad budúcnosťou aká nás čaká a aká nás pravdepodobne neminie. Je rok 1984, keď kniha v nemeckom origináli NEW YORK liegt im Neandertal vychádza. O preklad do slovenského jazyka sa postarala Marta Ličková. Ja ho prosím iba citujem.
Teraz je rok 2021 a slová nie sú už len slová…
E.W.Heine píše, že v celých dejinách sa nespotrebovalo toľko energie ako v našom storočí. A potom ešte populačná explózia. Denne sa počet obyvateľov ne Zemi zvyšuje o štvrť milióna. Ani svetové dejiny už nedokážu túto lavínu zastaviť. V poslednej vojne zahynulo 50 miliónov ľudí. No v rovnakom čase pribudlo na Zemi 150 miliónov nových obyvateľov.
Kým v roku 1850 počet ľudí na zemeguli dosiahol sotva miliardu, roku 2000 to je už 7 miliárd. Odhaduje sa, že v roku 2080 (100 rokov od napísaní tejto knihy) bude na svete 25 miliárd ľudí. Ak bude vývoj ďalej nerušene prebiehať, zmení sa v priebehu jednej generácie celá zemeguľa. Ale ak sa má tento trend zastaviť, bude na to treba zásah mimoriadnych udalostí obrovského významu, ktoré však našu budúcnosť zmenia ešte extrémnejšie.
Lavínový nárast obyvateľstva nás stavia pred problémy, ktoré budú o krátky čas, čo nám ešte ostáva, úplne neriešiteľné. Spôsobili sme ľudskú explóziu a nie sme schopní zvládnuť ju, alebo zastaviť.
Vybudovali sme priemyselné odvetvia, neobmedzene chrliace výrobky, ale nie sme schopní vyriešiť ani sociálne dôsledky takéhoto vývoja, ani ničenie nášho životného prostredia. Vyrábame prostriedky hromadného ničenia, lebo máme strach jedni pred druhými a naša schopnosť kontrolovať tento nástroj diabolského násilia sa každým dňom znižuje. Pod vplyvom vedeckého pokroku sa všetky tradičné dogmy zdajú smiešne, čo však vedie k zániku individuálneho štýlu. Masy veľkomestskej spoločnosti bývajú v bytových jednotkách (podobné kockám), ktoré sú všetky na jedno kopyto, čím sa ničia mosty vedúce k historickej minulosti. Výchovné inštitúcie sú zamerané čoraz technickejšie, vytrácajú sa kultúrne tradície.
Stojíme pred zmenou všetkých životných foriem, pred takou reštruktualizáciou samotného človeka, akú sme tu ešte nikdy nemali. Stárnucim kultúram čas uniká. Ak tempo prekročí určitú rýchlosť, existujúca kultúra sa rozpadne. Mnohé fakty svedčia o tom, že my sme dnes už tento prah prekročili.
Novú masovú spoločnosť už nemožno živiť tradičným spôsobom poľnohospodárskej výroby, ani riadiť doteraz známymi politickými systémami a spoločenskými poriadkami. Stále platia tie isté zákony ako v atómovej fyzike – pri dosiahnutí určitej hranice kritického množstva dochádza k reťazovým reakciám a napokon k výbuchu, ktorý prináša niečo úplne nové. Vysokoproduktívny priemysel sa celkom zmení. Naša predstava o hlučných a znečistených priemyselných metódach sa bude zdať našim vnukom čudná. Nové výrobné metódy budú čoraz viac ovplyvňované špičkovou elektronikou a počítačmi. Týmito metódami sa pracuje nehlučne a absolútne čisto, pričom spotreba energie sa bude neustále znižovať.
Počítač, to je čistý intelekt. Aj v nových spoločenstvách sa bude intelekt rozvíjať na úkor emócií. Súcit so starými ľuďmi, invalidmi alebo s vyvrheľmi spoločnosti bude v nových mestských spoločenstvách neznámy pojem, pretože drahocenné emócie tohto typu nezodpovedajú nárokom rozumu. Tam, kde sa ľudská podstata nebude vedieť vzdať emócií, budú sa ľudia odreagúvať pomocou sexu a drog.
Ďalším logickým krokom v tomto vývoji bude, že v budúcnosti sa úplne odstúpi od predstavení naživo. Divadlo, koncerty a masové športové podujatia ako olympijské hry sa budú konať už len v nahrávacích štúdiách za ideálnych podmienok. Diváci nebudú vidieť operu naživo, ale budú ju počujú ako z konzervy. (Všetky športové podujatia budú známe ľuďom len vďaka médiám.)
Pri televíznych prenosoch budú potom milióny divákov sedieť v prvých radoch. Nikomu nič neujde, aj keď tam osobne nebude prítomný. Celkove bude televízia hrať v mestách budúcnosti dominantnú úlohu. Podobne ako v abstraktom umení, kde je hodnota efektu dôležitejšia než realistický obsah, budú aj v bytoch našich vnukov efekty hrať dôležitejšiu úlohu než materiál. Za atmosféru priestoru sa bude platiť viac ako za solídny nábytok. Jednoducho ovládateľné spínače budú podľa potreby meniť tapety, čiže stenové projekcie. Plastickými svetelnými obrazmi premietanými na steny a stropy, budú sa môcť vytvárať zdanlivé priestory, a tým spôsobom zväčšovať, alebo zmenšovať. Trojrozmernými filmovými projekciami sa bude dať pričarovať predstava krajiny od výmyslu sveta, a klimatické zariadenia a stereoprístroje sa už postarajú, aby ilúzia bola dokonalá.
Konformnej televízii sa podarilo skĺbením reklamy a prieskumu trhu ideálne „zglajchšatlovať“ – získať miliardy konzumentov. Televízia v prvom rade umožňuje získavať umelecké a kultúrne zážitky bez akejkoľvek námahy. Žiadnemu inému médiu v dejinách kultúry sa to dosiaľ nepodarilo.
Umelecké diela sa reprodukujú, konzervujú a publikujú v takých neslýchaných množstvách, že dnes hovoríme o spriemyseľňovaní kultúry. Naša kultúrna činnosť neumiera na nedostatok, ale na prebytok. Dnes dokonalá kópia majstra nestojí viac ako kravata.
Kým sa zabávame, jeme, alebo umývame, prenáša televízia veľkú omšu zo Svätopeterského chrámu, prednášku nositeľa Nobelovej ceny alebo gala predstavenie z milánskej Scaly. Ešte v tomto desaťročí budeme môcť cez televízne satelity chytať ktorýkoľvek program na svete. Videotelefóny nielenže zviditeľnia partnera na druhej strane, ale umožnia aj videonákupy, pričom sa požadovaný tovar ukáže na obrazovke. Rovnakým spôsobom bude možné prečítať si knihu podľa želania z počítačovo riadenej knižnice, bez toho, že by sme si ju museli požičiavať. (To spravil internet.)
Naši vnuci nebudú vedieť pochopiť, že voľakedy milióny ľudí celé hodiny presedeli v autách, kým sa predrali do práce. V budúcnosti nebude takej práce, ktorú by nebolo možné vykonávať v pracovni vlastného bytu. Nič nestojí v ceste, aby v budúcnosti zamestnanci amerického podniku nemohli bývať v Európe alebo v Afrike.
Aby toho nebolo málo – Na ľudstvo sa rúti nesmierna jednotvárnosť. Ľudia všetkých rás, kultúr a náboženstiev sa obliekajú rovnako, bývajú rovnako, jazdia na rovnakých autách a žijú v rovnakom rytme. Kupujú si rovnaký druh antikoncepčných piluliek a cigariet, pijú kokakolu a čítajú výber zo zahraničnej tlače.
Začalo sa neuveritené normovanie všetkého. (Aj bývania.) Väčšina ľudí vo veľkomestách žije v nájomných kasárňovitých činžiakoch. Vovnútri takéhoto obytného zariadenia sú prenajímané jednotky z ekonomických dôvodov umiestnené nad sebou i vedľa seba, no všetky sú rovnako konštruované. A keďže práca obyvateľov sa začína a končí v približne rovnakom čase, siahajú všetci v rovnakú hodinu na rovnaké miesto, kde sa nachádza vypínač. Naraz otvárajú svoje rovnako vyzerajúce vstavané skrine. Umývajú sa v rovnakých kúpeľniach. Pozerajú cez normalizované okná, zatvárajú a otvárajú rovnako normalizované dvere a vykonávajú potrebu na rovnako normalizovaných záchodoch.
Večer sedia pred televízormi a naraz sa smejú na rovnakých vtipoch, alebo plačú nad rovnakou tragikomédiou. Podobné simultánne správanie živých bytostí v taktom masovom meradle sa popri modernom človeku vyskytuje už len u niektorých druhov hmyzu. (Napríklad u mravcov, včiel, termitov, atď.)
Anonymné bytové jednotky v nájomných domoch sú celkom iné ako rodný dom alebo rodinné sídlo jednej rodiny. Vo všetkých oblastiach, súvisiacich s bývaním, sa dnešná architektúra vzdáva nároku na večnosť. Naši predkovia si dom chystali tak, aby sa v ňom žilo. Dom bol solídne vymurovaný, aby vydržal stáročia. To isté platilo o nábytku a zariadení, ktoré sa často dedilo z generáciu na generáciu.
Umenie sa čoraz častejšie stáva konzumným tovarom. Nesmierne veľká pozornosť sa venuje úprave najnepodstatnejších vecí. Na balení nového druhu cigariet alebo na reklame na prací prášok pracuje dnes omnoho viac nadaných ľudí, než voľakedy na výzdobe barokovej kaplnky. Naše hodnotové meradlá sa posunuli.
Ľudstvo, ktoré ašpiruje na dobytie vesmíru, myslí pomocou počítačov a cestuje niekoľkonásobne vyššou rýchlosťou ako zvuk, stavia však aj v súčasnosti rovnako ako pred 4000 rokmi. Vo svete neobmedzených technických možností, keď splnenie zázrakov je vlastne už len otázka peňazí, staviame domy z pálených tehál a malty. Používanie betónu je v porovnaní s možnosťami, ktoré máme, zanedbaným faktom, v skutočnosti nepredstavuje nijaký mimoriadny pokrok. Betón poznali už aj Rimania.
Ako to pôjde ďalej? Klesne človek na úroveň človeka jaskynného?
Mnohé fakty tomu nasvedčujú. Nový človek nestavia. Väčšina ľudí býva. Občan veľkomesta, ktorý sa vydá hľadať si byt, správa sa ako neandertálec, ktorý si hľadá vhodnú jaskyňu. Moderný človek sa v obchodnom dome správa ako primitívny lovec a zberateľ z doby kamennej. Už nie je schopný sám si napiecť chleba a vyrobiť syr, spriadať vlnu a tkať plátno. Zbiera hotové jedlo a plátené košele a ukladá ich do košíka. Len zbierame a naháňame sa za tým, na čo máme práve chuť.
Reč tvarov stavieb je pritom čoraz organickejšia, biologickejšia.
Geometrické, pravouhlé štýlové architektúry sa vystrieľali, podobne ako fyzika v oblasti prírodných vied. Dnes má vedúcu úlohu biológia. Už sa plánuje mesto na mori pre 250.000 obyvateľov Anglicka. Všetky tieto tendencie vyvierajú v podstate z jedného problému – z nezadržateľnej explózie obyvateľstva.
Ale čo ak sa tento problém vyrieši sám od seba?
Je experimentálne dokázané, že zvieratá umierajú aj pri dostatku potravy, ak sa zníži alebo klesne kvalita, alebo kvantita ich životného priestoru.
Zaujímavé, že človek po dosiahnutí určitého civilizačného stupňa degeneruje a stáva sa menej plodným. Rímske dejiny sú od čias Augusta plné zúfalých pokusov zabezpečiť si rast populácie pomocou zákonov o manželstve a deťoch. Veľké oblasti v Taliansku a dokonca aj v Španielsku, ktoré na začiatku cisárskeho obdobia patrili k najľudnatejším častiam ríše, neskôr vymreli. V Strednej Amerike sú uprostred džungle mestá Mayov, ktoré ľudia opustili bez boja. Jednoducho vymreli.
Degenerované rody vymierajú nie preto, že nemajú deti, ale preto, že sa im už nechce žiť. Ľudia majú zvláštnu záľubu v zániku, zmocňuje sa ich masochistická túžba po smrti. Len dnes umiera v Strednej Európe ročne 250.000 ľudí samovraždou. Telefonické poradne a policajní psychológovia patria ku každodennému životu veľkomiest tak ako požiarna služba, či odvoz odpadu. Dňom i nocou sú pripravení zachraňovať pred samovraždou ľudí, ktorých unavil život. Je to svet protikladov.
Celé naše dejiny, celá kultúra a všetok pokrok žije z princípu protikladov, podobne ako fyzika, kde každý pohyb vyplýva z protikladnej polarity. A tak ako vo všetkých sférach, aj tu stojí mestská spoločnosť len na začiatku. Alebo je ten začiatok koniec?
