Každý má právo na život podľa svojich predstáv. Na to, aby sme sa k nemu priblížili, nesmieme byť blokovaní paralyzujúcim strachom a oslabujúcimi pocitmi viny. Oba tieto pocity nás spomalujú a zneisťujú, zvádzajú z cestičky za tým, kam nás to prirodzene ťahá. Ak nás blokuje strach a zaplavujú pocity viny, strácame kontakt so sebou. Upadáme do role bezmocnej obete.

Keď nežijeme to, čo chceme, vynucujeme si od okolia to, čo si sami nedoprajeme a nedovolíme. Narúšame tým vzťahy a seba oslabujeme. Zo strachu utekáme alebo útočíme. Vynucujeme si pozornosť, vyvolávame v druhých pocity viny alebo inak manipulujeme, aby sme dosiahli svoje alebo si aspoň uľavili. Vzťahy sa tým ničia, chradnú, pretože vzniká napätie a pôda na vznik konfliktov. Väčšina emócii a pocitov býva nevyjadrená priamo, ale nevedome. Začíname sa v tom strácať a strach, vina a pochybnosti narastajú. Nie len v našej hlave, ale aj vo vzťahoch vzniká chaos.

Často zo strachu z neprijatia a opustenia robíme ústupky a činnosti, ktoré by sme inak nerobili. Nepovieme priamo druhému, čo nás hnevá, čo sa nám nepáči a čo máme na srdci. Bojíme sa ukázať slabiny, bojíme sa odmietnutia a pocitov zahanbenia. Nehráme čistú hru, nosíme masky a snažíme sa byť v očiach druhých „lepší“, aby nás prijali a mali radi, a preto podávame často aj nadľudské výkony. Týrame sami seba a za to vyžadujeme uznanie, ocenenie a prijatie. Keď ho nedostávame, zväčša upadáme ešte do väčších pocitov viny, v lepšom prípade si dovolíme už aj hnev.

Keď nedostaneme lásku, hľadáme náhradné riešenia v podobe uznania a obdivu. Ak to nejde, tak chceme, aby sa nás aspoň báli alebo sme nad nimi mali moc. Často u nich vyvolávame spoluzávislosť. Robíme niečo za nich, dokazujeme, akí sme dobrí a obetaví.

Cesta von z tohoto vzorca správania je prestať robiť to, čo robiť v skutočnosti my sami nechceme. Uvedomiť si, čo robíme pre druhých a zo strachu z odmietnutia či viny. Dôležite je si uvedomiť, čo je naša pravda, čo v skutočnosti chceme, čo v hĺbke srdca cítime. Nutnosť je byť úprimný sám k sebe, dať si čas a počúvať sa. Uvedomovať si, kedy sa cítime zranení, smutní, alebo nahnevaní. Ak nie sme vedomí toho, čo v skutočnosti cítime, pretože sme sa od nepríjemných pocitov odrezali, strácame kontakt so sebou, druhí to vycítia a viac si dovoľujú, prípadne to využívajú. Je načase konať v súlade so svojimi pocitmi, neprepadávať neustále strachom a pocitom viny. Nie je dôvod sa cítiť vinný za svoje skutočné pocity, názory a postrehy. Je načase prestať robiť všetko to, čím len škemráme o uznanie, lásku a pozornosť. Alebo sa vykupujeme z neúnosných pocitov viny a strachu z odmietnutia.

Keď nemáme dobrý pocit zo seba, nemôžeme si sami seba vážiť, strácame sebaúctu. Keď nemáme sebaúctu, nevieme sa za seba a za svoje postoje postaviť a nevieme byť skutočne vo vzťahu so sebou ani druhými. Bojíme sa stratiť svoju tvár, vyhýbame sa konfrontáciám s iným názormi, pretože sa bojíme, že to „neustojíme“. Nemáme sa o čo v sebe oprieť. Bojíme sa postaviť za seba, stratiť sa v konflikte. Nenachádzame v sebe oporu, pretože nie sme v kontakte s pocitmi, naša pozornosť smeruje von, nie dnu. Sme zmietaní v chaose podnetov vonkajšieho sveta.

Vo vzťahoch si treba uvedomiť, že ľudí nevnímame priamo, ale cez predstavy. To, čo nás hnevá a dráždi na druhých nám umožňuje spoznávať seba. Ide o zrkadlenie, projekciu, videnie svojich neuvedomených, vytesnených a neprijatých častí seba v druhom. Čím sme slabší, tým viac sa bojíme druhých (ak pôsobia sebaisto) a tým viac opovrhujeme slabosťami u druhých.

Ak nedokážete prekonať pocity viny a strachu sami, požiadajte o pomoc, obráťte sa na odborníka. Nečakajte, kým budete tak vyčerpaní, že rezignujete a príjmete rolu neschopnej obete. Tento postoj vyusťuje v choroby, ťažkosti a nepríjemnosti. Je možné sa role obete zbaviť, nikto sa ako obeť nenarodil. Nie je dôvod ju v sebe živiť v nevedomosti ďalej.

foto: autorka


 

(Prečítané 350 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár