Nasledujúci text opisuje duchovnú prax – meditáciu tak, ako by sa mala vykonávať podľa dzogčhenu, jednej z odnoží tibetského budhizmu. V skutočnosti je to krásny opis jednoducho toho, ako by sme mali žiť, byť a vnímať…
* * * *
Každodenná prax dzogčhenu spočíva jednoducho v tom, aby sme si vypestovali bezstarostné prijímanie čohokoľvek, bezhraničnú otvorenosť v akejkoľvek situácii.
Otvorenosť by sme mali pokladať za akési ihrisko našich emócií a správať sa k ľuďom bezprostredne, prirodzene, bez manipulácie či skrytých úmyslov.
Všetko by sme mali prežívať naplno, neuzatvárať sa do seba. Pri takomto prístupe sa uvoľňuje ohromná energia, ktorú za bežných okolností obmedzujeme tým, že si udržiavame fixné, strnulé názory, uhly pohľadu a podobne. Ak však fungujeme vo vyjazdených koľajach, prestávame priamo prežívať to, čo nám život prináša.
Byť v prítomnom okamihu môžu spočiatku vzbudzovať strach. Ak sa však pocitu strachu otvoríme, prekročíme bariéry vytvorené emocionálnymi návykmi a starými vzorcami.
Keď sa pustíme do praxe, v rámci ktorej začneme objavovať priestor, mali by sme si vypestovať pocit úplnej otvorenosti voči celému vesmíru. Otvoriť by sme sa mali s úplne jednoduchou, obnaženou mysľou. V tom spočíva moc a sila toho, keď odhodíme masku sebaobrany.
Pri meditácii by sme nemali robiť rozdiel medzi vnímaním a tým, čo vnímame. Nemali by sme byť ako mačka, ktorá striehne na myš. Mali by sme si uvedomiť, že cieľom meditácie nie je „ísť hlboko do svojho vnútra“ ani stiahnuť sa zo sveta. Naša meditačná prax by mala byť slobodná, nekoncepčná, nespútaná introspekciou ani sústredením sa.
Nekonečný priestor samu seba osvecujúcej múdrosti bez počiatku – to je základ bytia, začiatok i koniec zmätku a chaosu. Prítomnosť bdelého vedomia v tomto prvopočiatočnom stave sa neupína ani k osvieteniu, ani k neosvieteniu. Tento základ bytia, známy aj ako čistá alebo pôvodná myseľ, je Zdroj, z ktorého vyvierajú všetky javy. Je známy aj ako Veľká matka, maternica potenciálov, v ktorej sa rodia všetky veci vo svojej prirodzenej dokonalosti a absolútnej spontánnosti.
Všetky aspekty javov sú celkom priezračné a jasné. Celý vesmír je otvorený a slobodný, všetko cez seba navzájom preniká a prelína sa.
Keď všetko vidíme ako nahé, jasné a nezatienené, niet čo dosahovať či realizovať. Povaha všetkých vecí sa zjavuje prirodzene a je prirodzene prítomná vo vedomí presahujúcom čas. Všetko je prirodzene dokonalé také, aké to práve je. Všetky javy sa javia vo svojej jedinečnosti ako súčasť večne sa meniacich vzorov. Tieto vzory vyžarujú zmysel a význam v každom okamihu; a pritom niet žiadneho významu, ktorý by im bolo treba pripisovať mimo chvíle, kedy sa s nimi stretávame.
Toto je tanec piatich prvkov, kde hmota je symbolom energie a energia symbolom prázdnoty. My sme symbolom svojho vlastného osvietenia. Osvietenie či oslobodenie je už tu, bez akejkoľvek námahy a cvičenia.
Každodenná prax dzogčhenu je jednoducho bežný život sám. Keďže neexistuje žiadny nepokročilý stav, nie je nutné správať sa žiadnym špeciálnym spôsobom alebo sa snažiť dosiahnuť niečo vyššie či presahujúce to, čím už ste. Nemali by ste pociťovať túžbu dosiahnuť nejaký „vznešený cieľ“ alebo „pokročilý“ či „vyšší“ stav.
Túžba po nejakom takom stave je neuróza, ktorá nás len obmedzuje a zamedzuje voľne prúdiť Mysli. Na druhej strane, nemali by sme o sebe zmýšľať ani ako o nehodných – sme predsa od prírody slobodní a neobmedzení! Sme od prírody osvietení a nič nám nechýba.
Keď sa venujeme meditácii, malo by to pre nás byť také prirodzené, ako keď jeme, dýchame alebo sa vyprázdňujeme. Nemali by sme z toho robiť žiadnu mimoriadnu alebo formálnu udalosť, nafúknutú vážnosťou a posvätnou úctou. Mali by sme si uvedomiť, že meditácia presahuje snahu, prax, cvičenie, cieľ aj dualitu „oslobodenie verzus nesloboda“. Meditácia je vždy ideálna: niet na nej čo naprávať. Keďže všetko, čo vzniká a prichádza, je proste len hra mysle, neexistuje žiadna neuspokojivá meditácia ani potreba posudzovať myšlienky ako dobré či zlé.
Preto by sme mali proste len sedieť. Jednoducho len buďte na svojom mieste, v tých podmienkach, v akých sa práve nachádzate. Nie je nutné hovoriť si: „Teraz meditujem.“ Naša prax by nemala obsahovať žiadnu námahu či úsilie, žiadnu snahu ovládať sa či nútiť sa byť „pokojný“.
Ak si všimneme, že sami seba rušíme niektorým z vyššie uvedených spôsobov, treba prestať meditovať a jednoducho chvíľu len tak oddychovať alebo sa uvoľniť. Potom pokračujme v meditácii.
Ak počas meditácie alebo po nej máme nejaké „zaujímavé zážitky“, nemali by sme z nich robiť niečo extra. Tráviť čas rozmýšľaním o takýchto zážitkoch je len rozptýlenie a snaha byť neprirodzený. Takéto zážitky sú proste len znakom praxe a mali by sme ich brať ako niečo prechodné, prchavé. Nemali by sme sa snažiť zopakovať ich, lebo to iba narúša prirodzenú spontánnosť mysle.
Všetky javy sú úplne nové a svieže, absolútne jedinečné a kompletne oslobodené od akýchkoľvek súvislostí s minulosťou, súčasnosťou alebo budúcnosťou. Prežívame ich v bezčasovosti.
Neustály prúd nových objavov, pochopenia a inšpirácie, ktoré vznikajú v každom jednom okamihu, je znakom našej jasnosti. Mali by sme sa naučiť dívať sa na každý deň ako na mandalu – žiarivé obrysy zážitkov, ktoré spontánne vyžarujú z prázdnej podstaty nášho bytia. Prvky našej mandaly sú každodenné predmety nášho života, ktoré sa pohybujú v tanci či hre univerza. S pomocou tejto symboliky nám náš vnútorný učiteľ odhaľuje hlboký a najvyšší zmysel bytia. Preto by sme mali byť prirodzení a spontánni, všetko prijímajúci a zo všetkého sa učiaci. To nám umožňuje vidieť aj ironickú či úsmevnú stránku vecí, ktoré nás obvykle iritujú.
V meditácii dokážeme prehliadnuť ilúziu minulosti, prítomnosti aj budúcnosti – naše prežívanie sa stáva kontinuitou prítomných okamihov. Minulosť je len nespoľahlivou spomienkou, ktorú si udržiavame v súčasnosti. Budúcnosť je len projekciou našich súčasných predstáv. A samotná súčasnosť mizne, akonáhle sa ju snažíme zachytiť. Prečo sa teda trápiť snahou budovať ilúzie na pevnom základe?!
Mali by sme sa oslobodiť od spomienok a predstáv o meditácii. Každá chvíľa meditácie je celkom jedinečná a plná potenciálu. V takých chvíľach nie sme schopní posudzovať svoju meditáciu v zmysle minulých zážitkov, suchej teórie alebo prázdnych pojmov.
Jednoducho sa len vnoriť rovno do meditácie tu a teraz, celou svojou bytosťou, bez váhania, nudy alebo vzrušenia – to je osvietenie.
—
(Preklad z angličtiny článku Dzogchen Practice in Everyday Life, Dilgo Khyentse Rinpoche)
foto: https://pixabay.com/
