Hnev patrí medzi základné emócie. Hnev súvisí s pudom sebazáchovy a prejavuje sa agresivitou. Tá môže mať rôzne formy, od pasívnej až po celkom zjavnú, vyvolávajúcu hrôzu a strach. Hnev je v niektorých náboženstvách zaradený medzi hriechy.
Ako každá emócia, aj hnev je ukotvený v tele. Hnev aktivuje predovšetkým hornú časť tela. Pociťujeme príval energie a nutkanie reagovať, konať, často útočne. Fyzicky alebo slovne. Aj keď je hnev pomocníkom a obranou, zdá sa, že sa riadi starým známym: najlepšia obrana je útok.
Ako využívať hnev vo svoj prospech?
Každý pocit a emócia sú informácie a akýsi kompas, aby sme si uvedomili, čo sa deje v nás a ako na nás pôsobí to, čo sa deje v okolí. Nemá význam hnev a jeho prejavy ignorovať. Pomáha nám sa zorientovať a v prípade potreby nám dodá silu a odvahu sa chrániť.
Potláčaný, neuvedomený hnev býva prekrytý pýchou alebo strachom. Najčastejšie sa pýcha prejavuje falošnou slušnosťou, blahosklonnosťou a potrebou dokázať, že ja som lepší, ja sa nehnevám, ja to nemám zapotreby. Máme strach si dovoliť prejaviť hnev, byť autentickí, bojíme sa následkov. Neuvedomujeme, že sme plný hnevu. Žijeme prijateľnými ilúziami a sebaklamami o sebe. Preto pravda zabolí a rozčúli nás. Hnev nás v tomto prípade informuje.
Ak hnev vznikne a je potlačený, čo sa stane?
Energiu hnevu môžeme otočiť na seba, čo sa prejaví rôznymi sebadeštruktívnymi sklonmi, od spochybňovania sa, podceňovania sa až po sebazničujúce rozhodnutia. Neprežité a neuvedomené emócie sa ukladajú v tele, spúšťajú choroby, bolesť, stuhnutosť svalstva, obmedzenie funkčnosti orgánov a procesov v tele.
Ak ho otočíme smerom von, prejaví sa rôznymi spôsobmi agresivity a manipulácie voči okoliu. Otáčame ho predovšetkým na tých, kde cítime, že nám to prejde, kde si môžeme bezpečne vyliať svoju zlosť. Hnev spôsobuje v medziľudských vzťahoch tlaky, aj keď nie je priamo prejavený. Ťaživé dusno, ktoré vzniká vo vzťahoch, je spôsobené pasívnou agresivitou. Čiže ignoráciou, ľahostajnosťou, nezáujmom, ponižovaním a znehodnocovaním, neochotou komunikovať, nedodržiavaním dohôd a pod.
VŠETKO, ČO VYŠLEME, SA NÁM VRACIA. HNEV A AGRESIVITA SA NÁM VŽDY VRÁTI.
Ak je v našom živote priveľa hnevu, zlosti, často sme znechutení a pohoršujeme sa nad tým, čo vidíme, akí ľudia sú, je to znamenie toho, že je čas sa pozrieť lepšie do seba a na naše správanie. Na to, ako to máme sami. To je najlepšia cesta, ako začať chápať seba a druhých, ako utíšiť hnev a odpor, ktorý sa stupňuje a spôsobuje problémy. Kým nie sme schopní vnímať a pochopiť, že to, čo vidíme vonku je vlastne v nás, sme len na začiatku.
Cesta ako sa vyslobodzovať z utrpenia spôsobeného nevedomím
Prvý krok je si uvedomiť, že sa hneváme. Je nutné si to dovoliť, nehanbiť sa za to. Hnev si môžeme uvedomiť pred tým, ako impulzívne zareagujeme. Pred tým, než spôsobíme viac škody, ako osohu. Môžeme si ho uvedomiť cez telo, aj keď si nie sme vedomí, že nás niečo dráždi, pretože je to prekryté obranou – popretím, vytesnením. Naše telo je napäté.
Ako? Dostať sa do kontaktu so svojimi pocitmi a emóciami. Vnímať svoje telo a to, čo sa v ňom deje. Vnímať napätie, pocity, pulzovanie.
Kde začať?
1. Všímavosťou, pozorovaním
Všimnutím
si, že sme sa nahnevali, pretože nám pulzujú určité dráhy v tele,
typické pre hnev. Ak si uvedomíme, že sme sa nahnevali, vieme mať naše
reakcie lepšie pod kontrolou. Môžeme prehodnotiť, či je nutné zasiahnuť,
pretože nám niekto prekročil hranice alebo nezakročiť, pretože je to len zrkadlo a signál toho, že je čas venovať sa sebe a nie sa toľko zaoberať druhými a preto je zbytočné zasahovať.
Všímavosť je možné rozširovať a prehlbovať meditáciou, ale aj inými cvičeniami. Najlepšie je začať byť nezaujatým pozorovateľom, zdržať sa neustálych reakcií a súdenia toho, čo vidíme.
2. Pravdivosťou a úprimnosťou
Ruku
na srdce, každý v hĺbke duše vie, ako to má. Len sa nám to občas
nehodí. Byť k sebe úprimný a poznať svoju pravdu. Nech je už naše
poznanie akékoľvek, tak ho pokojne priznajte. Však čo je na tom? Neskôr
môžeme zisťovať, prečo práve toto cítim. Zväčša je to spojené s osobnou
skúsenosťou, či presvedčením. Spomaľte a venujte obráteniu pozornosti do
seba dostatočný čas.
Ako na to? Ak si nevieme sami rady, je dobré vyhľadať niekoho, kto to už vie. Samotná prítomnosť, všímavosť, ako žije, premýšľa a koná nás mení. Je zbytočné si pýtať návody. Poznanie je cesta. Hnev je cenný pomocník na sebapoznanie.
3. Ochotou pripustiť zmenu – zmenu postoja
Z
bojovného, k prijímajúcemu. Čiže opustiť pozíciu strachu a dovoliť si
pozíciu lásky. Uvedomiť si, že všetko čo mi vadí, súvisí so mnou. Všetko s čím bojujem vonku, nechcem vidieť a spájať so sebou.
Všetko čo potrebujeme, je všimnúť si to. Začať vnímať súvislosti a pripustiť si, že som sa mýlila, že to nemusí byť tak, ako chcem ja. Pýtajte sa sami seba, ako ste k tomu, čo si teraz myslíte, o čom ste presvedčení, prišli. Prečo si to myslíte?
Podrobte svoje presvedčenia kritickému mysleniu a dovoľte si získať odstup. Nie je nutné si o všetkom niečo myslieť, mať to zaradené. Byť so všetkým hneď hotový. Mnohé veci v živote sú zložitejšie. Zaškatuľkovaním sa sami obmedzujeme.
Prácou na sebe získavame poznanie. Získame väčšiu slobodu, budeme však vyzývaní stať sa silnejšími. Poznanie seba a odvaha pripustiť si, že som sa doteraz mýlila vedie k vnútornej sile. Reagovať na prichádzajúce láskavým postojom, nie bojom, je oslobodzujúce. Dostávame sa na úroveň vedomia, kedy už chápeme, že Láska je silnejšia ako hnev.
Hnev nám zatemňuje zrak. Odkrývať poznanie a ochota spájať sa s tým v nás, čo sme doteraz nepripúšťali, je spájanie sa so svojím skutočným Ja a so svojím srdcom. C.G.Jung to nazýval individuačný proces, čiže stávame sa viac sami sebou, stávame sa celistvejšími.
Ten kto pozná sám seba, získava skutočnú moc. Nie takú, ktorá pramení z hnevu a vôle, čiže z ega, ale z duše. Z tej časti nás, ktorá je božská, spojená s láskou a tvorivou iskrou. Máme ju v sebe každý, len sa k nej treba cez nánosy, ego, predsudky a obrany dostať.
—
autorka: PhDr. Radoslava Olajos
hlbinná analytická terapia
Foto: Anett Kállai Tóth
