Slovania za dávnych čias vyznávali vieru v mnohých bohov, no vnímali a poznali ešte väčšiu plejádu všakovakých čarodejných bytostí a besov. Mnohé z tých bytostí, čo sa v tomto svete ukázali, tu boli aj skôr ako človek. Nezriedka prišli z iných svetov a často však nevedno, ako sa zrodili.

Mnohé čarodejné bytosti boli stvoreniami božskými, podobne ako človek samotný. Podobne teda ako oni, aj človek bol obdarený trochou čarodejnej moci, ktorá od bozku na čelo od samotného praboha Roda pochádzala, a tak sa čas od času mohlo stať, že i človeku sa podarilo stvoriť nejakých besov alebo sa v besa zmenil sám. Takáto premena mohla byť chcená, ale mnohokrát sa udiala nechcene a mohla nastať rovnako za života, ale i po smrti premeneného.

Prastará slovanská legenda o stvorení človeka, ktorá je podobná s legendami mnohých iných národov a kultúr popisuje to, že človek bol stvorený z Matičky Zeme. Teda, že bohyňa Mokoš poskytla Svarogovi a Lade hmotu na vytvarovanie tela človeka, ako aj na mnoho iných hmotných telesných schránok rôznych bytostí. Následne ako bolo telo z posvätnej hliny stvorené, Lada, v niektorých verziách legendy to bol Svarog, vydúchol človeku dušu. Človek však bol stále bezvedomou bytosťou, a tak samotný praboh Rod mu daroval iskru vedomia, ktorá zažala život. Aj tu sa verzie legendy rozchádzajú. Vraví sa, že tento Rodov dar vedomia, životnej iskry – životnej sily, ktorej poslaním je počas života získavaním skúseností a vedomostí rásť, sprostredkoval od Roda človeku stvoriteľ Svarog bozkom na čelo. Niekedy však tento čarodejný bozk dostal človek od samotného praboha Roda. Nech tomu bolo tak či onak, na základe tejto legendy naši predkovia verili, že človek sa skladá z tela, duše a ducha – životnej sily. Telo sa po smrti vracia Matičke Zemi, duša, čoby obraz alebo záznam života, putuje do podsvetia k svojim predkom a duch – životná sila – ako jasný plameň zrodený z iskry sa vracia späť k samotnému prabohovi Rodovi. No tu sa vraj môže kde čo pokaziť, dôsledkom čoho sa v našom svete môžu objaviť rôzne čudá, prízraky, mátohy, strašidlá a duchovia.

To, že sa to v našom svete deje, síce doteraz nebolo nijako vedecky potvrdené, ale správy o tom, že je tomu tak, pochádzajú zo všetkých ľudských kultúr naprieč celým svetom i časom od samotného počiatku vekov. Ľudia ako duchovné bytosti majú predpoklad tieto čudá či duchov vnímať, ale keďže ich duše, tak ako aj ich duch – životná sila sú počas života uzavreté v tele, je toto vnímanie práve telesnou schránkou do istej miery obmedzené. Vedomci, čarodeji, kňazi a ľudia, ktorí sa zaoberajú duchovným životom, majú samozrejme k ich vnímaniu bližšie ako bežný človek, ale i to sa stať môže, že ducha, prízrak, či strašidlo zbadá.

Najčastejšie sa to deje vtedy, keď životná sila ako aj duša opúšťa telo. Naši predkovia verili, že vtedy príde Smerť, ba dokonca niekedy samotná bohyňa smrti Morena, aby odobrala ducha – životnú silu a odniesla ju bohovi Rodovi. Okamih, kedy Smerť telu odoberie ducha – životnú silu, sa môže prejaviť tak, že osoby blízke nebožtíkovi môžu pocítiť záchvev sily. Napríklad môžu mať sen, ktorý oznamuje úmrtie blízkeho. Môžu pocítiť akoby náhly závan chladu či iný nezvyčajný pocit. Návrat ducha – životnej sily k Rodovi zvyčajne trvá iba okamžik a v tom okamžiku sa táto sila môže ešte naposledy prejaviť v našom svete. Práve vtedy môžu pukať žiarovky, padať obrazy zo stien či diať sa všakovaké neprirodzené veci. Tento okamžik, aj keď je zvyčajne veľmi krátky, no ak naň striehne nejaká zákerná bytosť, ktorá dokáže ducha – životnú silu zachytiť či ukradnúť, môže sa potom touto silou ona živiť či ináč čarodejne využiť vo svoj prospech.

S odlúčením ducha – životnej sily od tela odchádza z tela aj duša človeka a Slovania verili, že odchádza do podsvetia k svojim predkom. Tento prechod podľa viery našich predkov, podobne ako u iných vieroúk, zvyčajne trvá zhruba štyridsať dní. V tom čase sa duša nebožtíka zdržuje v blízkosti svojho zomrelého tela, prípadne sa svojou návštevou lúči s miestami či bytosťami tohto sveta. Počas týchto dní sa duša v tomto svete môže prejaviť ako duch, prízrak či strašidlo.

Aby prechod duše do podsvetia bol čo najplynulejší a duša sa svojvoľne nevracala do nášho sveta Jav, slúžili našim predkom mnohé pohrebné rituály a zvyklosti. Okrem hádam najzákladnejšieho, ktorým je zatlačenie očí mŕtvemu, sa mnohé z obyčajov zachovali aj dodnes. Prekrytie zrkadla, obrátenie pohárov či tanierov, aby duša v nich neuviazla a v konečnom dôsledku aj kar – pohrebná hostina či rozlúčka so zosnulým patrí medzi ne. Samozrejmosťou je zapálenie sviece pri truhle počas rozlúčky s nebožtíkom.

Niekedy aj napriek snahe pozostalých a vykonaním všetkých potrebných rituálov sa mohlo stať, že duša zablúdila alebo z istého dôvodu neodišla do podsvetia, či bola uväznená a potom sa v našom svete, povedzme, nadprirodzene prejavovala ako duch, čudo, mátoha či strašidlo. Taktiež sa takejto stratenej duši mohlo stať, že sa transformovala v inú nadprirodzenú bytosť ako napríklad vílu, stopjana či rôzne iné druhy besov, či čarodejných bytostí, niekedy dobrej, inokedy škodiacej povahy.

Naši predkovia pre posmrtných duchov mali mnoho rozličných pomenovaní ako mátoha, babiak, čudo, strašidlo, nečistoj, des, navrátilec, poludnica, bludička, svetlonoš ako aj detské pomenovania ako bubák, bobo, škrabinôžka a dnes sa k nim pridružujú rôzne nové pomenovania ako poltergeist či revenant. Všetky tieto pomenovania nadprirodzených zjavení majú spoločnú vlastnosť a to, že pochádzajú na základe starej viery našich slovanských predkov z duše zomrelého človeka, ktorá sa všemocne snaží prejaviť, ba dokonca zhmotniť. Najčastejšie sa tieto duše zjavujú ako mlhavé poletujúce opary, prípadne vo svojej pôvodnej ľudskej podobe, no môžu nadobudnúť aj rôzne strašidelné tvary zubatých príšer. Môžu sa prejaviť ako svetelné poletujúce gule, nezriedka sa však dokážu premeniť v akúkoľvek podobu bytosti z nášho, ba dokonca aj iných svetov. V slovanskej mytológii bolo známych niekoľko možných dôvodov ich výskytu. Spôsobiť to mohla aj cudzia bytosť, ktorá na človeka uvrhla kliatbu zabraňujúcu duši po smrti jej prechod do podsvetia, prípadne núti dušu sa z podsvetia neustále vracať do nášho sveta Jav. Ďalším dôvodom pre výskyt strašidla podľa slovanských predkov mohlo byť uväznenie duše cudzou čarodejnou bytosťou alebo aj človekom za účelom jej zneužitia vo svoj prospech. Väzením pre dušu mohol byť podľa legiend a strašidelných príbehov napríklad hrnček vodníka, ale i hocijaký očarovaný predmet. Je tu možnosť, že duša je uväznená v mŕtvom tele nebožtíka alebo aj v cudzom živom tele, ba niekedy to môže byť aj telo inej bytosti.

Okrem cudzieho zavinenia, ak duša po smrti neprešla do Navu, prípadne sa z neho vracia stále späť do sveta živých, môže byť aj to, že nebožtík bol násilne pripravený o život či príchod smrti bol pre dušu človeka natoľko prekvapivý, napríklad pri neočakávanej nehode, že sa nechce zmieriť s povinnosťou odísť. Podľa našich predkov existoval ešte jeden dôvod, ktorý býval toho príčinou, že duša neopustila náš svet a tým bolo to, že nebožtík za svojho života sa spriahol zvyčajne s temnými silami či besmi, či sám vykonal čarodejný rituál, vďaka ktorému jeho duša ostala v svete živých aj po smrti. Naši predkovia verili, že ak duša, ktorá neodišla do Navu a nedošlo k jej premene v nejakú čarodejnú bytosť, zvyčajne ako duch ostala pripútaná najčastejšie k určitému miestu. Niekedy sa však mohla pripútať aj k zvieraťu, ale omnoho častejšie k ľudskej osobe. Tá potom bývala takýmto duchom napadaná, sužovaná a trýznená, no niekedy naopak aj chránená, ba dokonca by sa mohlo zdať, že táto osoba ducha chtiac či nechtiac vyvoláva alebo i ovláda. Duchovia pripútaní k miestu sa na ňom zvykli objavovať či prejavovať rôznymi nadprirodzenými skutkami. Tie mohli byť rovnako dobrého charakteru, ako napríklad odhalenie minulosti či zvestovanie budúcnosti, vystríhanie či záchrana živých pred nebezpečenstvom, pomoc pri hľadaní strateného či dokonca pomoc pri liečení, ale aj sprostredkovanie vedomostí či informácií, ktoré by ináč nebolo možné získať. Častejšie však pôsobenie duší, ktoré neodišli do Navu či sa z neho vrátili, bývalo zlovoľné, strašidelné a od toho sú odvodené aj niektoré ich pomenovania ako strašidlo či mátoha. Ich prejavmi mohli byť vydávanie strašidelných zvukov či hlasov, ktoré prichádzajú odnikiaľ a bez zjavnej príčiny. Mohlo to byť iba klopkanie, kroky v miestnosti, kde sa nikto neprechádza, ale aj hlasné búchanie, škrípanie či iné neprirodzené zvuky. Duchovia sa mnohokrát prejavovali aj neprirodzeným výskytom vôní a pachov, náhlou zmenou teploty v miestnosti a v tej našej dobe pribudlo ovládanie elektrických zariadení. Niektorí duchovia vraj dokážu pohybovať predmetmi, dokonca vedia predmety aj rozbiť či ináč poškodiť. Ich zapríčinením sa predmety môžu strácať a objavovať na úplne iných miestach. Naši predkovia verili, že duchovia dokážu zapríčiniť nevysvetliteľné nehody, ktoré môžu byť dokonca aj smrteľné. Podobne to môžu byť aj požiare či iné živelné pohromy. Dokonca vraj duchovia dokážu zaútočiť neviditeľnou silou na človeka a ublížiť mu alebo ho aj zahubiť.

V takýchto prípadoch naši predkovia poznali pre prelomenie kliatby oslobodenie uväznenej duše či nasmerovanie len zablúdenej duše, ako aj prinútenie duše pre odchod do Navu mnoho čarodejných praktík, rituálov a čarodejných obradov. Pre oslobodenie duše niekedy bolo potrebné splnenie úlohy, želania nebožtíka, a to či už nájdenie vraha, prípadne nájdenie a pochovanie tela či náprava neprávosti zapríčinenú nebožtíkom alebo nebožtíkovi.

Ľudia od samotného počiatku verili v čarodejné sily, ktoré tvorili náš svet ako i iné svety, ba dokonca ktoré tvorili samotnú bytosť človeka. Podobne aj naši predkovia verili, že čarodejné sily v podobe duše a ducha – životnej sily človeka sa môžu prejaviť nielen po jeho smrti, keď sú nadobro uvoľnené zo svojej hmotnej telesnej schránky, ale aj počas života, kedy sú jej obsahom a súčasťou. Verili, že vďaka vedomiu ako prejavu ducha -životnej sily a jeho duše môže človek konať aj čarodejné činy. To je umožnené len vďaka rôznym čarodejným praktikám, rituálom či obradom, ktoré nasmerujú človeku darované čarodejné sily, aby dokázali učiniť zmenu a naplniť ľudský zámer v našom, ale aj v iných svetoch.

V dávnych dobách Slovania síce nemali jednotnú cirkev, a teda ani vierouku a náboženstvo, ktoré by sa tradovalo celoplošne, ale v rámci rodín a rodov, prípadne občín či kmeňov sa vyznávala vierouka hoci lokálne odlišná, no so spoločnými základmi viery. Súčasťou týchto rodových spoločenstiev bývali znachari a znacharky, ktorých pomenovanie je pravdepodobne odvodené od slova znať, teda vedieť či byť vedomý. Ich možno známejšie pomenovanie bývalo vedmy či vedomci a práve toto ich pomenovanie naznačuje, že mali schopnosť využívať svoje vedomie, a teda čarodejný dar ducha – životnej sily i duše. Slovanské vedmy a vedomci nadobudnuté čarodejné schopnosti a znalosti využívali v zásade k prospechu svojej komunity. Išlo hlavne o liečenie, nech bolo vykonávané použitím čarodejných síl, zariekaním ako aj vďaka znalostiam o liečivých či čarodejných bylinách a silách i v človeku samotnom. Vedomci samozrejme veštili a komunikovali s duchovnými svetmi, bohmi i mnohorakými čarodejnými bytosťami, od ktorých získavali svoje znalosti a neraz i čarodejné sily a schopnosti, často aj vďaka dosahovaniu extatických stavov, a to či už pomocou čarodejných bylín, tanca, spevu alebo rytmickej hudby.

Ich úlohou bolo tiež vykonávanie väčšiny posvätných náboženských obradov a rituálov a svojou podstatou tak šírili a udržiavali náboženstvo a tradície slovanských predkov. Niektoré obrady a rôzne rituály sa vykonávali v rodinnom kruhu alebo to bolo úlohou v spoločenstve najváženejšou osobou, a to či už staršinu, vladyku či kniežaťa.

V slovanských spoločenstvách, aj keď nikdy nebola ustanovená jednotná vierouka, a teda neexistovala ani žiadna cirkev, časom aj tu vznikali väčšie svätoháje a obradiská, kde sa nachádzalo viacero povolaných osôb ako žrecov, obetníkov či hádačov, ktorých úlohou bolo vykonávanie slávnostných posvätných obradov, veštieb. Často však tu už išlo skôr o obradníkov, ktorí už nie vždy boli aj vedomcami. Vedomci a vedomkyne sa i naďalej zachovali a verilo sa, že sú obdarení čarodejnou mocou, a teda boli považovaní za čarodejov, čarodejnice, ktorí boli zvyčajne volaní ako volch prípadne koldun. Ak išlo o ženy, tie sa nazývali bogyňky, baby či babice. Ich znalosti a schopnosti boli vo veľkej úcte a často vyvolávali bázeň až strach. Preto v slovanskom folklóre je omnoho viac príbehov a legiend, v ktorých sú mnohokrát zlými a škodiacimi bytosťami, spriahnutými s temnými besmi, vzývajúcimi temné božstvá.

Mnohokrát tieto bytosti v príbehoch splývajú s lesnými čarodejnými bytosťami ako lesný dedo či lesná baba. Takéto vedmy a vedomci zvyčajne boli nazývanými ako striga, strigôň, bosorák, bosorka či ježibaba.

Využiť čarodejné sily nebolo nikdy jednoduché, zvyčajne k tomu nestačia iba teoretické poznatky čarodejných praktík, ale predsa len na druhej strane čas od času sa nejaké tie čary mohli vydariť hocikomu. Preto nezriedka v rámci sviatočných dní, prípadne splnov či novov mesiaca, kedy sa verilo, že čarodejné sily sú silnejšie a prístupnejšie, sa o čarovanie pokúšali, povedzme, aj bežní smrteľníci.

Išlo hlavne o rôzne druhy agrárnych čarov, obiet a požehnaní, ako aj čary ľúbostné či čary, obrady a rituály, ktoré mali zabezpečiť šťastie, zdravie a úspech. Takéto domáce čarovanie často súviselo s čarovnými bytosťami domova, a teda najmä s vyvolávaním a uctievaním duchov predkov, ale aj vyčarovaním či privolaním bytostí, ktoré mali chrániť domácnosť, majetok, hospodárstvo a celú rodinu.


Text je z knihy:

Čarodejné bytosti starých Slovanov

Autor: Peter Weleslaw Kuzmišín

Pôvodná cena:13.99 EUR
Naša cena:12.59 EUR
Zľava:10.00 %
Ušetríte:1.40 EUR

Aké imaginárne a mytologické postavy obývali svet fantázie a duchovné sféry našich predkov? Všetci od malička poznáme rozprávky, v ktorých vystupujú draci, škriatkovia a čarodejníci; iste sme sa už niekedy stretli s Babou Jagou, Vtákom Ohnivákom, koňom so zlatou hrivou alebo jeleňom so zlatými parohmi a rôznymi ďalšími čarovnými bytosťami. Podaktoré z nich nám pripadajú univerzálne alebo sa vyskytujú aj v rozprávkach iných kultúr. A naopak, s niektorými tu uvedenými sme sa možno ešte ani nestretli. Peter Kuzmišín sa v tejto knihe snažil zhromaždiť tie, ktoré sú typické pre slovanské národy, a prerozprávať najznámejšie a najstaršie zachované príbehy s nimi spojené. Nejde však len o rozprávkovú knihu: zhruba polovicu kapitol predstavuje pútavý systematický výklad, venovaný rôznym druhom či kategóriám týchto krásnych, fantastických, symbolických charakterov.

Knihu kúpite za najlepšiu cenu TU




(Prečítané 132 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár