Rozprávky ako súčasť tzv. ľudovej slovesnosti tvoria popri jazykovede, histórii a archeológii významný zdroj poznania spôsobu života a vnímania sveta našich predkov.

Význam mýtu v rozprávke

Najstaršia vrstva rozprávok zachováva veľmi veľa prvkov mýtu. Nie je celkom presné nazývať mýtus prejavom primitívneho štádia myslenia a naivity ľudí, ako sa uvádza v niektorých definíciách tohto pojmu. Naopak, je to iný spôsob vnímania sveta, obraznejší, všeoživujúci, ktorý vzniká z bezprostredných zážitkov a duševného života človeka. A veľakrát až zarážajúco výstižne a pritom umelecky krásne opisuje určitý jav, zákonitosť. Význam prvkov mýtu v ľudovej próze je neoceniteľný okrem iného v tom, že nám približuje vnímanie sveta, človeka, spoločnosti, prírody tak, ako vzniklo v našom kultúrnom priestore. Inými slovami, rozprávky sú oknom do dávnych čias, do myslenia a cítenia našich predkov, a hoci boli upravované a podliehali zmenám v čase, cez ich najstaršie jadro sa nám prihovárajú ľudia, čo žili pred tisícročiami. A tí, ktorí v tých bájnych dobách stvorili a stáli na začiatku ústneho podania, tí, čo prvý raz dali do slov hlavné obrazy a deje zachované v rozprávkach, určite patrili k vtedajšej „elite“ a tak, ako to vidíme dodnes v kmeňových spoločenstvách po celom svete, tvorili príbehy, ktoré určovali hodnoty a postoje spoločenstva a tak vytvárali jeho jedinečnú duchovnú kultúru.

Pôvodný, predkresťanský obsah najstaršej vrstvy rozprávok

V rozprávkach možno nájsť mnoho vrstiev, ktoré vykazujú vplyv iných kultúr (antická, perzská, arabská, stredoveká západoeurópska či zozbierané rozprávky bratov Grimmovcov), nevraviac o tom, že niektoré deje sú úplne prebraté. Najväčším zlomom sa však zdá byť predel medzi obdobím pred prijatím a po prijatí kresťanstva (tradične sa uvádza 9. storočie, hoci v prípade „šľachty“ badáme vplyvy kresťanstva ešte o jedno-dve storočia skôr, naopak odľahlé a okrajové časti slovenského územia boli kresťanskému vplyvu vystavené neskôr). Kresťanstvo a kresťanská kultúra je už v dnešnej dobe trvalou súčasťou našej kultúry, ale svojím pôvodom je (až na pravzory a symboly spoločné väčšine kultúr sveta) cudzia a preto pri najstarších zachovaných vrstvách musíme oddeliť kresťanský obsah od nekresťanského, pôvodného. Ľahko je rozpoznateľný tam, kde zjavne protirečí kresťanskej vierouke a teológii. Na druhej strane je pravda, že za takú dlhú dobu prítomnosti kresťanstva dochádza k určitým transformáciám, avšak pokiaľ ide o staršiu rozprávku, tu aktualizácia prvkov pri opise príbehu (prítomnosť kňaza, sviatosť krstu či kostol v príbehu) málokedy narúša neobyčajnú konzervatívnosť určitých základných predstáv. Tieto najstaršie, predkresťanské predstavy majú naše rozprávky často spoločné nielen s ostatnými slovanskými rozprávkami, ale ich obdobu nachádzame aj v dokladoch od iných indoeurópskych národov (Sudičky a Moiry, slncový kôň a voz boha Hélia ťahaný koňmi, Hadogašpar a Eros a Psyché atď), mnohokrát môže ísť o spoločný indoeurópsky základ.

Nadprirodzené bytosti v rozprávkach

Tzv. čarovné rozprávky a démonologické povesti sa pokladajú za najstarší prejav ľudovej prózy a práve tu sa stretávame so svetom našich predkov, ktorý sa len tak hemžil bytosťami rôzneho druhu. Animizmus a animatizmus, teda oživenie celého tvorstva sa premietlo do úžasnej pestrosti slovanskej démonolatrie – bytostí nižšieho rádu oživujúce prírodné zákony a sily, tak zoomorfné ako i antropomorfné. Bežne v rozprávkach nájdeme pradávne spájanie javu, veci s príslušným božstvom, svätosťou (vír vzduchu je zároveň Víchoricou, zemetrasenie obávaným Zemotrasom atď.) Objavujú sa aj odkazy na vyššie božstvá. Napr. i v úvodných vetách rozprávok: „Dávno, pradávno, ešte za starých bohov/za Paroma boha…“ Alebo hádam v osobe Kráľa času na sklenom vrchu, či v podobe vševedúceho Slnca (slnečné božstvo Svarožič/Dažbog). Hojné je zastúpenie bytostí prírodných živlov (zemské: Kovlad, Runa, ľudíky, had-strážca pokladu; vodné: víly, vodníci/topelci; vzdušné: meluzína, oblačník, chmárnik; ohnivé: zmok…), duchovia času (mesiačikovia, poludnica…), bytosti osudu (Sudičky, Starec, čo v Sitne číta z knihy osudu…, Smrť), ľudia s nadprirodzenými schopnosťami a tzv. revenanti (striga, černokňažník, veštec, upír, vlkolak, svetlonos… Pri mŕtvych treba spomenúť aj manistické prvky kultu predkov: dievča chodí plakať na hrob svojej matky, aby jej pomohla a pod., no a samozrejme najčastejší predstavitelia sily odporu, zla: draky, šarkany a ježibaby. Tieto bytosti prirodzene majú schopnosť pôsobiť na ľudí a okolie a ľudia sa s týmito bytosťami stýkajú, tieto im buď pomáhajú alebo ich ľudia musia ovládnuť, poraziť.

Prejavy pôvodného kultu a spôsobu života

Vzhľadom na starobylosť najkonzervatívnejšej vrstvy rozprávok nás neprekvapí, že v nich máme odkazy na dávny spôsob života a usporiadania spoločnosti. Sem môžeme zaradiť napríklad stopy po pôvodných duchovných predstaviteľov spoločnosti (žreci, kňazi, vedmy a i.). Ukážkovým príkladom je rozprávka Slncový kôň, kedy v čase núdze pomôže veštec, ktorý má, zdá sa, čestné postavenie v spoločnosti. Neskorší stav spoločnosti určite prispel k odsunu mudrcov, veštcov, vediem a múdrych stareniek do lesov a zastrčených chalúpok, ale napriek tomu v súlade s predkresťanskou dobou takmer vždy vyhľadáva hrdina v čarovných rozprávkach ich radu a nie radu farára. Nájdeme aj odkazy na pôvodné svätyne, kráľovskí rodičia sa modlia pod lipami, aby sa im narodilo dieťa, tak ako sa kedysi viedli obrady a ľudia sa modlili v posvätných hájoch. Starý kult zvierat, stromov a rastlín presvitá v podobe hlavnej bytosti zvieracieho rodu (napr. Hadí kráľ), ktorá má moc nad jednotlivými príslušníkmi druhu, ak si ju hrdina na svoju stranu prikloní, tak mu pomáhajú všetky hady, ryby, medvede, mravce…, ďalej lesní a vegetační démoni (bohynky, divožienky), čarovná moc niektorých rastlín atď. V neposlednom rade dopĺňa starobylý ráz aj výber vlastných mien. Do 14.-15. storočia ľudia bežne používali osobné mená so slovenským-slovanským základom, v dobe pred deviatym storočím takmer výlučne. Aj v rozprávkach nájdeme popri už novších neslovenských menách – Janíkovi, Maťkovi či Aničke občas aj meno pôvodné (Dražko, Víťazko, Ľudmila, Vratko…), v rozprávke O dvanástich mesiačikoch zasa pôvodné názvy mesiacov (Lipeň, Brezeň, Sečeň), ktoré sa v slovenčine dnes už nepoužívajú na rozdiel od češtiny, poľštiny, ukrajinčiny, chorvátčiny, bieloruštiny a čiastočne aj lužickej srbčiny a slovinčiny.

Rozprávky, ako sme už povedali, tvoria neoceniteľný zdroj poznania spôsobu života a vnímania sveta našich predkov. Musíme však dodať, že s ním treba zaobchádzať veľmi opatrne, pretože sa mnohokrát prekrývajú prvky predkresťanské, pôvodné s prvkami novšími. Napriek tomu v rozprávkach vieme nájsť prvky z najstaršej vrstvy našej kultúry. Tá nás síce spája so slovanskými a indoeurópskymi príbuznými, ale zároveň je vlastná iba našej kultúre, nášmu vnímaniu sveta a teda jedinečná. Nanešťastie sú to iba čriepky, ktoré sa dochovali z predpokladanej mytológie Slovanov na našom území.

—

Bohdan D. Ulašin – Rozprávky (čriepky strateného bájoslovia)

Písané pre www.biospotrebitel.sk, foto: pixabay.com/

Tip redakcie: