Nepochybne ste už počuli to lákavé tvrdenie, že len čo rodičia odovzdajú gény svojim deťom, začnú v ich živote hrať iba druhé husle – rodičia ich musia iba živiť a šatiť a potom už len čakajú, kam deti ich predprogramované gény zavedú. Tento názor rodičom umožňuje pokračovať v ich „živote pred deťmi“ – deti môžu jednoducho odložiť do jaslí alebo nechať u tety na stráženie. Táto myšlienka sa zamestnaným a lenivým rodičom veľmi páči.

Páči sa tiež rodičom, ako som ja, rodičom, ktorí majú biologické deti s celkom odlišnými osobnostnými črtami. Kedysi som si myslel, že moje dcéry sú preto také rozdielne, lebo pri počatí zdedili rôzne sady génov. Išlo o náhodný proces výberu, pri ktorom sme, ich matka a ja, nezohrávali žiadnu úlohu. V podstate som si myslel, že ak vyrástli v rovnakom prostredí (starostlivosť), tak dôvod, prečo sú také rozdielne, musí byť genetický (príroda). Teraz však viem, že skutočnosť je iná. Najmodernejšie vedecké poznatky potvrdzujú to, čo matky a osvietení otcovia vedeli od nepamäti – že na rodičoch naozaj záleží, napriek bestsellerom, ktoré sa nás snažia presvedčiť o opaku.

Slovami doktora Thomasa Vernyho, priekopníka v oblasti prenatálnej (od počatia po pôrod) a perinatálnej (popôrodnej) psychiatrie: „Dlhodobé pozorovania jednoznačne dokazujú, že rodičia majú nesmierny vplyv na duševné a telesné črty detí, ktoré vychovávajú“ (Verny a Kelly, 1981). A tento vplyv začína, hovorí Verny, nie až po narodení dieťaťa, ale PRED jeho narodením. Keď Verny vo svojej priekopníckej knihe z roku 1981 The Secret Life of the Unborn Child (Skrytý život nenarodeného dieťaťa) po prvýkrát prišiel s myšlienkou, že vplyv rodičov siaha až do maternice, vedecké dôkazy sa iba hľadali a „odborníci“ k celej veci pristupovali skepticky. Pretože sa vedci domnievali, že ľudský mozog začína fungovať až po narodení, predpokladalo sa, že plod ani novorodenec nemá pamäť a necíti bolesť. Veď, ako poznamenal Freud, ktorý vymyslel termín „infantilná amnézia“, väčšina ľudí si nepamätá nič z toho, čo sa im prihodilo do troch alebo štyroch rokov veku.

Experimentálni psychológovia a neurológovia však rúcajú mýtus o tom, že novorodenci si nemôžu pamätať – a teda sa ani učiť -, a spolu s tým odmietajú aj názor, že rodičia sú iba divákmi pri vývoji a živote ich dieťaťa. Nervový systém plodu a novorodenca má nesmierne zmyslové schopnosti a schopnosti sa učiť, rovnako ako druh pamäte, ktorej neurológovia hovoria implicitná pamäť. Ďalší priekopník prenatálnej a perinatálnej psychológie, David Chamberlain, vo svojej knihe The Mind of Your Newborn Baby (Myseľ vášho novorodenca) píše: Pravdou je, že väčšina vecí o malých deťoch, ktorým sme doteraz verili, sú nesprávne. Nie sú to jednoduché bytosti, sú to zložité a nestarnúce malé stvorenia s nečakane rozvinutým myslením

Život týchto zložitých malých stvorení v maternici z dlhodobého hľadiska hlboko ovplyvňuje ich zdravie a správanie. „Kvalita života v maternici, v našom dočasnom domove pred narodením, programuje náš sklon k ochoreniam koronárnych artérií, mozgovej príhode, diabetu, obezite a mnoho ďalších zdravotných problémov v našom neskoršom živote“, hovorí doktor Peter W. Nathanielsz v knihe z roku 1999 Life in the Womb: The Origin of Health and Disease (Život v maternici: O pôvode nášho zdravia a nemoci). V poslednom čase je s prenatálnymi a perinatálnymi vývojovými vplyvmi úzko spájaných ešte viac chronických problémov, ktoré postihujú jedincov v dospelosti, vrátane osteoporózy, porúch nálad a rôznych psychóz (Gluckam a Hanson, 2004).

Poznanie toho, akú dôležitú úlohu pri vzniku ochorenia zohráva prenatálne prostredie, nás núti k prehodnoteniu genetického determinizmu. Nathanielsz píše: „Narastá počet dôkazov o tom, že programovanie celoživotného zdravia vďaka podmienkam vývoja v maternici je rovnako dôležité, ak nie dôležitejšie, ako naše gény, a že tieto podmienky spolu s génmi určujú, ako na tom v budúcom živote budeme duševne a fyzicky. Génová krátkozrakosť je termín, ktorý najvýstižnejšie popisuje v súčasnosti prevládajúci názor, že naše zdravie a životný osud sú riadené výlučne génmi.

V protiklade k fatalizmu génovej krátkozrakosti nám porozumenie mechanizmom, ktoré stoja za naprogramovaním jedinca a sú dané kvalitou života v maternici, umožňuje zlepšiť štart do života našim deťom a aj ich deťom.“ Programovacie „mechanizmy“, o ktorých hovorí Nathanielsz, sú epigenetické mechanizmy, o ktorých sme už hovorili, a prostredníctvom ktorých podnety z prostredia riadia činnosť génov. Ako uvádza Nathanielsz, rodičia môžu zlepšiť prenatálne prostredie. Môžu sa tak stať genetickými inžiniermi svojich detí. Myšlienka, že rodičia na svoje deti môžu preniesť dedičné zmeny, ktoré nastali v ich živote, je samozrejme Lamarckov názor, ktorý je v rozpore s Darwinovým učením.

Nathanielsz je jeden z tých vedcov, ktorí sú dnes dostatočne statoční, aby pre Lamarcka našli slová chvály: „Transgeneračné odovzdávanie znakov negenetickými prostriedkami existuje. Lamarck mal pravdu, hoci k transgeneračnému prenosu získaných vlastností dochádza pomocou mechanizmov, ktoré v jeho dobe neboli známe.“ Schopnosť bytostí reagovať na podmienky prostredia, ktoré vnímajú matky pred ich narodením, týmto jedincom umožňuje optimalizovať svoj genetický a fyziologický vývoj tým, ako sa prispôsobujú tomu, čo prostredie naznačuje. Ak plod registruje nepriaznivé nutričné a environmentálne podmienky počas svojho vývoja a tesne po narodení, život posilňujúca epigenetická plasticita ľudského vývoja sa môže narušiť a vo vyššom veku môže viesť k množstvu chronických ochorení“ (Bateson et al., 2004).

Rovnaké epigenetické vplyvy pokračujú aj potom, keď sa dieťa narodí, pretože rodičia aj naďalej ovplyvňujú prostredie svojho dieťaťa. Fascinujúce nové výskumy zdôrazňujú najmä význam správneho rodičovstva pri vývoji mozgu. „Rastúcemu mozgu dieťaťa dodáva spoločenský svet tie najvýznamnejšie podnety, ktoré ovplyvňujú vyjadrenie genetickej informácie, ktorá určuje, ako sa neuróny navzájom spájajú a ako vytvárajú nervové dráhy, ktoré dávajú vzniknúť duševnej činnosti“, píše Daniel J. Siegel v The Developing Mind (Vývoj myslenia) (Siegel, 1999). Inými slovami, novorodenci potrebujú starostlivé prostredie na aktiváciu génov, ktoré vedú k rozvoju zdravého mozgu. Ako ukazujú najnovšie vedecké výsledky, rodičia pokračujú vo svojej práci genetických inžinierov aj po narodení dieťaťa.

Článok je úryvok z knihy:

Bruce Lipton – Biológia presvedčenia

Táto kniha predstavuje syntézu najmodernejšieho a najlepšieho výskumu v oblasti bunkovej biológie a kvantovej fyziky. Je skutočným prelomom v tradičnom myslení, pretože ukazuje, že môžeme zmeniť naše telo, ak preprogramujeme svoje myslenie. Autor pútavo opisuje mechanizmy, akými bunky prijímajú a spracúvajú informácie. Ukazuje sa, že našu biológiu neriadia gény a DNA. Naopak, DNA je riadená signálmi mimo bunky, vrátane energetických odkazov, ktoré vychádzajú z našich pozitívnych aj negatívnych myšlienok.

Úryvok: Príbeh evolúcie je príbehom smerovania k vyššiemu vedomiu. Pri štúdiu membrány sme odhalili receptor – efektorový proteínový komplex (IMP) ako základnú jednotku vedomia/inteligencie. Z toho vyplýva, že čím viac proteínových receptor-efektorov organizmus má, tým väčšie môže mať uvedomenie a tým vyššie stojí na rebríčku evolúcie. Existujú však fyzické obmedzenia brániace neustálemu zvyšovaniu počtu proteínových receptor-efektorov, ktoré sa vmestia do bunkovej membrány. Preto je rozšírenie povrchu membrány jedinou možnosťou, ako zvýšiť počet proteínov vedomia.

Pôvodná cena: 8.90 EUR, Naša cena: 8.01 EUR, Zľava: 10.00 %


Súvisiace články:

– Bruce Lipton – Biológia presvedčenia


 

– Bruce Lipton: Bunky sú ako miniatúrne ľudské bytosti


 

– Rozhovor s priekopníkom epigenetiky Bruceom Liptonom



Rozhovor Adely Vinczeovej s Bruceom Liptonom


foto: https://pixnio.com/


 

(Prečítané 358 krát, 1 dnes)

Pridaj komentár