O prijímaní

V poslednej dobe si častejšie uvedomujem, do akej veľkej miery vďačím za svoj dobrý život vlastnosti akceptácie alebo prijímania. Považujem to za jednu zo svojich obrovských výhod, darov či schopností.

Môj život doslova od narodenia prebiehal dosť neštandardne. V mnohých smeroch nadštandardne dobre, na druhej strane určité veci boli náročné až brutálne (z psycho-emocionálneho hľadiska; nevyrastala som pod dozorom jednoduchých pováh, opatrne povedané 🙂 ). Zásadnou súčasťou bolo časté sťahovanie, príchody a odchody rôznych pre mňa dôležitých, vplyvných a milovaných osôb, neustále objavovanie a následné opúšťanie mnohých miest, podmienok a atmosfér.

Ak som chcela toto všetko prežívať naplno a mať z toho čo najväčší úžitok (a som taká povaha, že inak to ani neviem) – a minimálnu psychickú ujmu – musela som sa jednoducho prispôsobovať. A príliš sa nepripútavať. To už mojej vrodenej prirodzenosti moc nezodpovedalo (emocionálne som si pripadala skôr ako pravý opak takéhoto „budhistu“), no zrejme práve preto to bola dobrá a užitočná prax.

Ale nechcem tu opisovať svoju osobu ani svoju životnú či duchovnú cestu. Chcem preskočiť rovno k prítomnosti a k môjmu súčasnému hlbokému oceňovaniu určitej súvislosti: súvislosti medzi schopnosťou prijímať a schopnosťou žiť s nadšením, radosťou a vychutnávaním si toho, čo môžem v tejto fyzickej realite prežívať v tom čase, ktorý tu trávim.

Prijímať (akceptovať) čo? Všetko, čo život prináša. Všetko, čo ma prekvapí. Všetko, čo mi pripadá, že je mimo môjho vplyvu či vôle. Všetko, čo sa mi nepáči. Všetko, čo ma bolí (psychicky aj fyzicky). Všetko, čo ma desí. Všetko, čomu nerozumiem. Všetko, na čo neviem, aký mám mať názor, alebo s čím si neviem rady. Všetko, čo je nové. Všetko, čo je iné. A tak ďalej, a tak ďalej, a tak ďalej. Skrátka všetko, hocičo, čokoľvek.

A čo to vlastne je prijímať? Pre mňa spočíva podstata tohto javu, schopnosti či vlastnosti asi najviac v tom, nepovažovať to, o čo ide (čo sa môže/nemusí prijať) za niečo zlé. Odmietnuť považovať to za niečo zlé. (Zlé, strašné, smutné, tragické, odpudivé… tu si tiež môže každý dosadiť nekonečný rad rôznych prívlastkov.)

Keď niečo odmietnem považovať za zlé, neohrozuje ma to. Neubližuje mi to. Nič mi to nespraví.

Naopak, stane sa z toho proste len nová okolnosť. Nová podmienka. Nový rozmer. Nová možnosť. Podnet pre nové riešenie.

Takto som bola schopná vysporiadať sa aj s nejednou nie úplne ľahkou záležitosťou (opäť točiacou sa asi hlavne okolo vzťahov, ale aj rôznych zmien a neistôt, ako aj telesných nepríjemností), v nedávnej dobe dokonca s jednou veľmi ťažkou (náhla smrť najbližšej osoby, s ktorou som bola úzko spätá celý svoj život).

Na druhej strane som si príliš jasne vedomá iných situácií vo svojom dávnejšom živote, kedy som akceptácie schopná nebola (išlo o určité rodinné záležitosti, pomery) a výsledkom bolo viacero rokov veľmi, veľmi, veľmi ťaživých stavov a pocitov. Z dnešného pohľadu úplne zbytočných. A hlavne zbytočne obmedzujúcich tie nepoznané možnosti, ktoré by sa boli iste vynorili, kebyže ich – či skôr samu seba – nedusím tým vtedajším tvrdošijným odmietaním/opakom neprijatia. Pripadala som si vtedy, ako keby som proti svojej vôli účinkovala v nesprávnom filme.

(Toto uvádzam len pre zaujímavé porovnanie, nie na znak ľútosti, pretože ľutovať niečo, čo sa už neodstane, tiež patrí k márnym nezmyslom.)

Prijatie toho, čo je – čo sa „stane“, čo sa zhmotní ako výsledok dlho hromadeného energetického alebo vibračného potenciálu – je ako sledovanie filmu, kde sa začala nové scéna. Hra pokračuje, dráma sa rozvíja, rozuzlenie čaká. (Aby po ňom nasledovali ďalšie a ďalšie zápletky, drámy a rozuzlenia, až kým se jedno konkrétne vtelenie neskončí.)

Ochota prijať čokoľvek a odhodlanie nebrať nič ako zlé je vecou voľby. Sme slobodní a ak sa niečoho chceme desiť alebo sa pre niečo strašne trápiť (či dokonca kvôli niečomu stratiť zmysel života), ak chceme niekoho obviňovať, nenávidieť, podozrievať či ponižovať, máme na to právo. A rovnako tak máme právo nemať strach, nemať nedôveru, nehecovať, nehejtovať.

Ja osobne som za svoju spočiatku možno nevedomky a „nedobrovoľne“ vyburcovanú schopnosť prijímať, ktorú si naďalej rozvíjam a pestujem teraz už vedome, veľmi vďačná. Cením si ju, pretože mi umožňuje vnímať na tomto živote toľko úžasného a zaujímavého. Otvára dvere novým, iným riešeniam, zážitkom a príjemným prekvapeniam.

Dovoľuje mi zároveň nebrať život až tak vážne. So záujmom i s určitým pobavením sledujem, čo sa deje a čo sa bude diať ďalej. So mnou osobne aj celkove. Napríklad aj ako to dopadne s voľbami a po voľbách (vrátane tých nasledujúcich): rozhodla som sa, že budem v pohode s akýmkoľvek výsledkom. Namiesto toho, aby som sa obávala o budúcnosť Slovenska, budem držať palce aj tomu, koho som (alebo by som) ja sama nevolila. Veď neviem zďaleka všetko a možno práve tá moja voľba by až taká prospešná celku nebola, takže proste prijmem to, čo je – a budem zvedavá na nový vývoj, nové riešenia.

Samozrejme, hovorím v celom tomto článku len o prijatí už nezvratných vecí. Aby ma niekto nepochopil zle, nehovorím o pasivite, ľahostajnosti, zbabelosti a podobne (či už vo vlastnom živote, alebo na globálnej úrovni). Ale kto má ochotu pochopiť tento môj skromný odkaz a možno sa ním dať trošku povzbudiť či potešiť, ten ho prijme. 😉

–

Zuzana Šestáková

Tip šéfredaktorky vydavateľstva Eugenika:

Láska bez podmienok

Autor: Paul Ferrini

Krásna kniha pre každého, kto hľadá skutočné hodnoty, zmysel života a vyššie poznanie. Pôsobivé meditatívne úvahy o láske, vzťahoch, Bohu, odovzdanosti, pravde a úprimnosti, oslobodení od pripútanosti, vďačnosti, odpustení…

Paul Ferrini sa prihovára našej najhlbšej podstate. Tej, ktorá cíti lásku a láskyplnú prepojenosť všetkého bytia i všetkých bytostí. My však túto podstatu často prekrývame odsudzovaním, rozhorčovaním sa, strachom, potrebou mať pravdu… Čítanie týchto textov vás privedie späť k tomu, čo v hĺbke duše viete a cítite. Ku skutočnému prebudeniu.

Úryvok: Všetko, čo sa odohráva vo vašom živote, si interpretujete podľa svojich názorov a emocionálnych stavov. Napríklad sklamanie súvisí s pocitom viny a neschopnosti. Je potrebné, aby ste rozšírili svoje vnímanie. Všetky skúsenosti sa odohrávajú iba z jediného dôvodu: aby rozšírili vaše vedomie. Akýkoľvek iný význam, ktorý vidíte vo svojich životných skúsenostiach, ste k nim pridali vy sami. To, čo sa deje, si vykladáte podľa svojich presvedčení…