„Život je čosi neuveriteľné. Niečo, čo by nemalo existovať, a predsa existuje. Je zázračné, že existujeme my ľudia, že existujú stromy a vtáky. Je to skutočný zázrak, pretože celý vesmír je mŕtvy. Milióny hviezd a milióny slnečných sústav sú bez života. Len na našej malej planéte Zem, ktorá je ako nič – ak si uvedomíme jej rozmery, podobá sa zrnku prachu. Práve tu vznikol Život. Tu je to najšťastnejšie miesto celej existencie. Spievajú tu vtáky, rastú a kvitnú tu stromy, žijú tu ľudia, ktorí milujú, spievajú a tancujú. Stalo sa niečo neuveriteľné.“
Náš svet predsa pozná tých nádherných bláznov. Všetci veľkí ľudia boli vlastne vždy trochu blázniví – ich okolie ich totiž za takých považovalo. Ich bláznovstvo spočívalo v tom, že sa netrápili, nežili v úzkostiach, nebáli sa smrti a nezaťažovali sa maličkosťami. Žili naplno a intenzívne, a vďaka tejto celistvosti a sile vykvitol ich život ako nádherný kvet – boli plní vône, lásky, života a smiechu.
Takéto veci ale budú určite prekážať miliónom ľudí okolo vás. Nebudú sa vedieť zmieriť s myšlienkou, že sa vám podarilo niečo, čo oni nedokázali. Budú sa preto silou-mocou snažiť vás trápiť. Budú vás odsudzovať, a tým sa snažiť zraziť vás na kolená – pokaziť vám tanec, vziať vám radosť tak, aby ste sa mohli vrátiť späť do klietky.
Musíte vziať všetku odvahu, a keď vám budú ľudia hovoriť, že ste blázni, majte z toho radosť. Odpovedzte im: „Máte úplnú pravdu, na tomto svete môžu byť len blázni šťastní a plní radosti. Ja som si zvolil bláznivosť s jej radosťou, blaženosťou a tancom; vy ste si zase vybrali rozumnosť a jej biedu, trápenie a peklo – naše voľby sú rôzne. Tak si teda buďte rozumní a ponechajte si svoje utrpenie, mne ale ponechajte moju pochabosť. Nebuďte tým dotknutí. Ani ja sa necítim byť urazený – na svete je toľko rozumných ľudí, ale mňa to neuráža.“
Bude to len otázka času… Veľmi skoro vás ľudia, len čo sa zmieria s tým, že ste blázni, prestanú obťažovať, a vy potom budete môcť vojsť do svetla svojho pôvodného bytia – budete môcť odhodiť všetku faloš. Celá naša výchova spôsobuje rozšírenie mysle. Svojmu okoliu, spoločnosti, celému svetu musíme ukazovať nejakú tvár – a nemusí to byť ani naša skutočná tvár; vlastne to naša pravá tvár byť nesmie. My musíme nastavovať tvár, ktorá sa ľuďom páči, ktorú dokážu oceniť, ktorá je pre nich prijateľná – ich ideológiám a tradíciám, a svoju pravú tvár si musíme ponechať pre seba.
Tento rozpor sa stáva neprekonateľným, pretože medzi ľuďmi trávime väčšinu svojho času, stretávame sa s nimi na každom kroku, diskutujeme s nimi – len veľmi zriedka bývame naozaj sami. A tak sa, pochopiteľne, stáva naša maska stále viac súčasťou nášho ja na úkor našej pravej prirodzenosti.
A spoločnosť vytvára v každom z nás strach – strach z odmietnutia, strach, že sa nám bude niekto smiať, strach zo straty vážnosti, strach z toho, čo by na to povedali ľudia. Sme nútení prispôsobovať sa všetkým tým zaslepeným a nevzdelaným ľuďom, nesmieme byť sami sebou – to je zatiaľ hlavná tradícia všade na svete: nikomu nie je dovolené, aby bol sám sebou.
Kedykoľvek sme v spoločnosti inej osoby, staráme sa menej o seba a skôr nám ide o to, aký názor na nás si urobí ten druhý. Ale keď sme sami, napríklad v kúpeľni, správame sa skoro ako deti – niekedy sa na seba škeríme do zrkadla. Potom ale zistíme, že sa na nás niekto pozerá kľúčovou dierkou, a hoci to bolo len malé dieťa, okamžite sa začneme správať inak; už je z nás znova naše bežné, staré známe ja – rozvážny, pokojný človek, tak, ako sa to od nás žiada.
A najčudnejšie na tom všetkom je, že z tých ľudí máme strach, a oni majú strach zase z nás. Všetci sa boja všetkých. Nikto si nepripúšťa svoje pocity, svoju realitu a autentickosť, a napriek tomu po tom všetci túžia, pretože potláčať svoju pravú tvár je ako samovražda.
Zodpovednosť máte však len za vlastný život, za svoje bytie. Nebráňte sa teda, pretože tým na sebe páchate samovraždu, ničíte sami seba. Čo tým získate? Aj keď si vás budú ľudia vážiť, aj keď vás budú považovať za rozvážnych, úctyhodných a počestných ľudí, nenaplní to váš život a vaše bytie. To všetko vám ani trošku neumožní preniknúť do života v jeho nesmiernej kráse. Na svete ste sami: osamelí ste na svet prišli, osamelí v ňom žijete a osamelí ho aj opustíte. Všetky názory ostatných ľudí na vás upadnú do zabudnutia; len vaše pocity a vaša autentická skúsenosť vás budú sprevádzať aj po smrti.
Ani smrť vám totiž nemôže vziať tanec, slzy radosti, čistotu samoty, pokoj, vyrovnanosť, extázu. To, čo vám ani smrť nevezme, je vaším jediným pravým pokladom, ale to, čo vám ktokoľvek môže vziať, nie je žiadny poklad – len vás klamú. Majte jediný záujem: starajte sa a ochraňujte takéto kvality, ktoré si ponesiete so sebou ďalej, aj po tom, čo smrť zničí vaše telo a vaše myslenie, pretože tieto kvality budú to jediné, čo vás bude sprevádzať. To sú jediné skutočné hodnoty; a len tí ľudia, ktorí ich získajú, skutočne žijú – tí ostatní život len predstierajú.
—
Text je z knihy:
Krásna univerzálna kniha o všetkom podstatnom v ľudskom živote. Osho v nej rozpráva o uvoľnenom, slobodnom postoji k životu. O Bohu, ktorý je tiež slobodný – neobmedzený náboženskými dogmami: o Bohu, ktorý je v našom srdci. Predstavuje svoj ideál človeka, nazvaný „Zorba Buddha“: je ním vnútorne vyrovnaný človek naplno sa tešiaci zo života, zo všetkých jeho prejavov. Ďalej rozpráva o intenzívnom prežívaní, ku ktorému patrí aj smútok. Rozpráva o riziku a odvahe, o rôznych povahách a podstate lásky, o vzťahu muža a ženy, o sexe, zamilovanosti, manželstve a strachu, o láske k sebe samému, o smiechu a humore…
Knihu kúpite za najlepšiu cenu TU
foto: https://pxhere.com/en/photo/1191440
