– I hovorí mi manželka počas Silvestrovskej noci: Neotváraj tu ďalšiu fľašu! Jednu si už stiahol! Nie, nevezmeš si ju!!! – Ale ja som si predsa vzal…
Glosa herca Milana Lasicu o novoročných predsavzatiach.
Práve je ten čas v roku, kedy sa o predsavzatiach pomaličky, nenápadne, ale isto, prestáva hovoriť. Hoci ešte pred týždňom to bolo úplne inak. Veď vieme ako to chodí: na Silvestra si slávnostne sľúbime, že od Nového roka začneme pravidelne behávať, cvičiť, zdravšie sa stravovať, menej utrácať (na víno, cigy, handry, boty a podobné drogy)…
Prvého januára. Človek s odhodlaním vybieha von, cieľ – začať s pravidelným behaním. Hlavička síce trošku pobolieva, ale to prejde, veď si PREDSAVZAL a čuduj sa svete, ono to ide! Pľúca sú síce prekvapené z toľkého čerstvého chladného vzduchu, aký to rozdiel oproti včerajšiemu dymu z prskaviek, petárd a fajčiva! Nožičky sa motajú, ale ide to. Doma sprcha, náladička a vysmiaty facebookový status.
Druhého. Ten istý človek celý vytešný, už skoro ráno vybieha. Dnes dá ten kopček, ktorý rád pozoruje pri raňajkách z okna. A dá ho, našupu, nalačno! Pocity eufórie a kyslíkového dlhu. Krásička!
Tretieho. Svalovka. Od rána behá, po nete, hľadá rady a tipy na správnu techniku. Večer kupuje nové kvalitné bežecké topánky.
Štvrtého. Dnes je akosi chladno. Nechce sa človeku von veru. Ale predsa sa premôže. Ide to. Ťažko. V polovici kopca sa príšerne zadýcha, takmer padne. Domov dokráča.
Piateho. Nasnežilo. Ale že poriadne. Na cestách ľady. Nedá sa. Doma si tá aspoň poriadnu rozcvičku.
Šiesteho. Ďalšia nádielka „bieleho blata“. Nedá sa. Hádam by sa dalo ísť si zabehať do fitka, ale dnes na Troch kráľov bude isto zatvorené. Ach, ach. Zacvičí si aspoň na balkóne. Dobrý pocit.
Siedmeho. Sneží. Vyjde na balkón. Dá tri plné jógové nádychy a výdychy. A zapáli si cigaretku…
–
Predsavzatia sú zvláštna vec. Je pomerne ľahké si vytýčiť, čo by sme mali/mohli zlepšiť v našom živote, kam sa posunúť a ešte ľahšie je si to prisľúbiť. Tak napríklad ja. Mne sa udialo čosi podobné ako onomu fiktívnemu bežcovi. S písaním. I som si predsavzal, že každý týždeň napíšem sem na blog minimálne jeden článok. A pozrimeže, 11.1. a ledva ledva vyťukávam tento prvý text…
Koncom roka som dostal husle. Na 40tku. Neviem hrať na žiadnom nástroji, ale toto bol už dávno môj sen, nuž som navrhol rodine, keď sa pýtali, čo by ma potešilo. Skúšam, skúšam, veď aj toto som si predsavzal. Zatiaľ dávam slovenskú hymnu, Smoke on the water, Hraj hudbička a Dievča čo robíš v rose studenej. Je tu síce jeden malý problém, že takmer nikto okrem mňa to tam nepočuje, keď zanôtim, ale ja sa nevzdávam 🙂
Alkohol. Toto je ošemetná vec, dosť intímna. Mne totiž chutí. Viem oceniť dobré pivko, vínko i destilát. Viem sa kvalitne zhulákať, viem sa aj zastaviť, ak to tak cítim. Navyše, takmer vždy v stave, som navýsosť pozitívny, veselý a tvorivý. Problém ale nevidím v tom, že sa raz za štvrťrok dosýta (do rána) rozkokoším. Problém je, to každovečerné pivko. Mávam také fázy. Človek si povie, o nič nejde. Jedno pivo pred spaním. Nie je tak. Ľahko si i tu vytvoriť závislosť. Závislosť je však opakom slobody. Priam nenávidím to vedomie a hanbím sa sám pred sebou, keď ma čosi takéto „primitívne“ ovláda. Tak som si tiež predsa-vzal.
Toľko výber z mojich novoročných plánov, mám ich viac…
Hovorí sa, že vybudovať si aspoň základný návyk (i zlozvyk) trvá tri týždne. A potom sa násobkami x21 dní tento vzorec upevňuje. Tak uvidíme, čo budem písať takto o rok. Či vás pozvem na husľový koncert a či budem vôbec písať, či sa skôr neuvidíme niekde pri dobrom pivku. I keď zase, tieto veci sa nemusia nutne navzájom vylučovať 🙂 Predchádzajúca veta je chyták! 😀
Aha, ešte toto, z vlastnej skúsenosti viem, že to v žiadnom prípade netreba „prepredsavzáťovať“ a radšej meniť v živote veci pozvoľna, jemne, ale dôsledne. Najlepšie začať malými, nenáročnými métami. Ak stroskotajú veľké očakávania, o to väčšia je potom frustrácia. Napríklad si je fajn prisľúbiť hovoriť PRAVDU, vždy a všade. Aj keď zase, aj to je taký malý chytáčik, lebo byť pravdivý za každých okolností je poriadna fuška a možnože vôbec nie malá vec. Ako pre koho…
Hoc zvláštna vec, tieto predsavzatia, predsa len je to, podľa mňa, jedna z tých milších a zmysluplnejších spoločenských konvencií. Tak si držme palce.
—
Z vydavateľstva Eugenika pozdravuje redaktor a správca tohoto blogu
Jaro Pavliga
PS: budúci týždeň budem musieť dať von články dva, aby som dorovnal resty, keď som si už predsavzal 🙂
—
foto: https://pixabay.com/
