V dnešných časoch si to už veľmi neuvedomujeme, ale rovnako ako v minulosti sme závislí od poľnohospodárskej úrody. Naši predkovia boli spätí z matičkou Zemou omnoho viac. To sa však netýkalo len ťažkej práce, ale aj vnímania prírodných zmien vo svojom okolí.

S určitosťou vieme povedať, že v dávnych dobách ľudia žili družnejšie, keďže väčšina poľnohospodárskych prác sa vykonávala spoločne v rámci občiny, služby na panstve alebo na gazdovstve. To bolo ovplyvnené aj tým, že spoločná bola nielen práca, ale aj oslavy a sviatky počas ktorých boli vykonávané rituály a obrady za účelom prosby či poďakovania dobrej úrody. Pravdaže, takéto slávnostné dni boli väčšinou, okrem náboženských ceremónií, sprevádzané hostinou, zábavou spojenou so spevom a tancom.

Hlavné obrady, súvisiace so žatvou a úrodou, boli vykonané v jarnom období, ktoré vrcholilo obradmi počas letného slnovratu. Obrady po žatve, a to ďakovné ako aj obrady usilujúce zabezpečiť dostatok obilia v roku nasledujúcom, boli našimi predkresťanskými predkami vykonané hlavne počas Perúnových dní a dožinková či obžinková slávnosť bola určená skôr už len k oslave.

Príchodom kresťanstva Perúnove dni boli potlačené do úzadia a dožinky prebrali aj rituálny význam, avšak aj naďalej ostali časom osláv zo zožatej úrody obilia.

Dožinková slávnosť sa konala po skončení žatvy, a teda nemala presne ustálený termín. Na konci žatvy sa na poliach zvyklo nechávať niekoľko nepokosených klasov zrelého obilia, v starých časoch nazývaných Velesou bradou, ako aj niekoľko posledných snopov.

Velesova brada bola obetinou bohovi Velesovi ako poďakovanie za úrodu a zároveň aj ako obetina, ktorá mala zabezpečiť úrodu budúcu. Rovnaký význam mali aj posledné snopy, ktoré v stanovený deň, a to či napoludnie pred dňom Perúnovým, alebo pred dňom dožiniek sa použili na upletenie dožinkového venca a dožinkovej baby. Upletenie venca, prípadne dožinkovej baby sa neobišlo bez obradnej parády. Na pole zvyčajne prišiel farebnými stuhami a kvetmi ozdobený voz, za ktorým šiel sprievod slávnostne vyobliekaných účastníkov žatvy. Popri speve, pletení a zdobení venca, ako aj pri obliekaní a zdobení baby sa zvykol tancovať kruhový chorovodný tanec.

Upletený veniec a baba boli za starých čias v svätoháji poliate vodou počas Perúnových dní. Takto vodou posvätený veniec bol nakoniec odovzdaný gazdovi alebo staršinovi občiny, neskoršie richtárovi v dožinkový deň.

Výzor dožinkového venca sa rôznil od regiónu či od hospodárstva. Pripravoval sa spletením najkrajších klasov, lúčnych kvetov, farebných stužiek zviazaných povrieslom. Väčšie dožinkové vence mali často aj podobu májika, teda malého stromčeka, okolo ktorého bol ozdobený veniec z klasov. Menší dožinkový veniec sa dával na hlavu žnici, ktorá viedla dožinkový sprievod.

Táto deva bola oblečená zvyčajne do červených šiat a predstavovala šťastenu, bohyňu Doliu. Predtým, ako bol veniec vnesený do svätohája a poliaty vodou či odovzdaný hospodárovi, obchádzali sa s ním všetky obydlia obce. Verilo sa, že príchodom sprievodu na čele s Doliou a dožinkovým vencom bolo do obydlí vnášané šťastie a blahobyt.

Slávnostným prevzatím dožinkového venca hospodár poďakoval účastníkom žni za ich prácu a pozval všetkých na dožinkovú zábavu a hostinu. Veniec hospodár zvykol zavesiť nad stôl alebo iné čestné miesto, kde bol často až do Kračúna či budúcej jari. Na jar sa z dožinkového venca obilie primiešavalo do osiva, aby bolo osivo posvätené a zabezpečil sa tak kolobeh života. Taktiež sa z neho pridávalo do zvyškov zo štedrovečernej večere, ktoré sa dávali kravám a sliepkam, aby sa zabezpečil dostatok mlieka a vajec.

S dožinkami a žatvou bola spojená aj ďalšia činnosť, a to mlátenie obilia. Ešte na začiatku žatvy bolo prvé zožaté obilie vymlátené a zomleté, aby bolo možné napiecť obradný chlieb a pečivo pre dožinkovú slávnosť, prípadne pripraviť z novej múky rezance a pirohy. Tento zvyk vznikol vlastne transformáciou obetovania z prvého, ktoré sa často používalo v rámci čarodejných a rituálnych úkonov nielen u Slovanov, ale u väčšiny prírodných národov a mal zabezpečiť dostatok jedla. To malo vystačiť nielen po celý rok, ale malo ho byť prebytok.

Dožinkovou slávnosťou preberá žezlo nad prírodou bohyňa Oseň, dcéra Pizmar a Striboga, volaná aj „Jeseňou“. Jej nástupom na trón je obdobie leta v podstate uzatvárané, začína leto babie, ktoré znenazdajky prechádza do jesene.

Narozdiel od svojej sestry Vesny pod dotykom Osene všetko dozrieva a pripravuje sa na zimný odpočinok a spánok. Preto okrem toho, že je Oseň bohyňou jesene, je aj bohyňou spánku a snov. Svojím dotykom oblieka prírodu do teplých, pestrých farieb.

V čase spánku ako neviditeľná bohyňa prichádza do snov bohov i ľudí, no predsa sa občas ukáže v šatách farby hnedej, zlatej a medenej. Jej hrdzavogaštanové vlasy zopína najčastejšie veniec z opadaného lístia, do ktorého sú vpletené dozreté klasy a vlčie maky.

Oseň ako žena boha Usuda má možnosť nazrieť do osudov bohov i ľudí a občas v sne prezradí, čo sa môže prihodiť. Preto ju môžeme zaradiť k Rožaniciam, bohyniam, priadkam – vešticiam.

—

Text je z knihy:

Táto kniha postupuje tak, ako sa krúti koleso ročných období s ich sviatkami a významnými medzníkmi. S každým takýmto obdobím sa spájajú iné božstvá, lebo vtedy je ich sviatok.

Každá kapitola obsahuje najprv vysvetlenie o danom sviatku a božstve s ním spojenom, a potom jeden príbeh: ľudovú povesť či rozprávku.
Bohovia a iné mytologické bytosti starých Slovanov sú neoddeliteľne späté so samotným životom, ktorý je zasa neoddeliteľne spätý s prírodným prostredím našej časti sveta – ročným obdobím, počasím, živlami – čiže s tým spätým rytmom života a deľbou práce, povinností, zábavy a ďalších prvkov logicky podľa kolobehu roka. Všetko v živote našich predkov sa teda točilo v kruhu, či skôr v sústredných kruhoch.

Záverečná kratšia časť navyše pridáva mýtické postavy a povesti podľa kolobehu ľudského života: od narodenia nového človeka cez jeho dospievanie a založenie vlastnej rodiny až po starobu a smrť.

Teoretický text vychádza z dochovaných vedomostí o zvykoch hlavne na našom území Slovenska, ale aj Ukrajiny a Ruska. Príbehy či rozprávky sú inšpirované tradičnými rozprávkami, pričom sa autor snažil zachovať ich pravdepodobnú predkresťanskú podobu. Ilustrácie v každej kapitole sú dielom autora.

---

Súvisiace články:

– Tip na knihu: Peter Weleslaw Kuzmišín – Kruhy starých Slovanov

 

– Peter Weleslaw Kuzmišín – Obroda pôvodného slovanského duchovna je prirodzená, keďže náš súčasný svet upadá

---