Múdry človek by mal vedieť, že zdravie je jeho najcennejší majetok – povedal kedysi Hippokrates, otec medicíny. V rámci tohto hesla by sme mali pamätať, že každé ročné obdobie nesie so sebou iné farby, vône, chute, pocity. Ak to nerešpektujeme, s príchodom jesene sa aj na našom zdraví môže prejaviť disharmónia spôsobená rôznymi faktormi.
Tradičná čínska medicína vraví, že babie leto zvyšuje činnosť žalúdka a sleziny a preto treba do jedálneho lístka prednostne zaradiť všetky plody jesene, ktoré rastú v krajine, v ktorej žijeme. Také sú múdrosti starej Číny a hoci Hippokrates nebol Číňan, vedel to isté, čo čínski mudrci, že zdravie je výrazom harmonickej rovnováhy medzi rôznymi zložkami povahy človeka, prostredia v ktorom žije a spôsobom jeho života. Treba si uvedomiť, že telo nemôže ochorieť len tak, z ničoho nič. Telo je projekčnou plochou nášho vedomia, našich myšlienok, pocitov a podľa toho ako myslíme a ako prežívame svet, si kreslíme obrázky na jednotlivé časti tejto projekčnej plochy. Výsledkom je naše fyzické a psychické zdravie. Naša radosť, pohoda a šťastie.
Poviem to filmovou rečou, pretože je mi blízka. Tak ako sa film skladá z jednotlivých obrázkov rôznej dĺžky a kvality, ktoré vytvárajú jednotlivé scény a každá z nich má svoj význam, začiatok, stred a vyvrcholenie, tak má v živote všetko svoj význam a všetko so všetkým v ňom súvisí. Takže sme vlastne všetci tvorcami. Vytvárame film nášho života. Vo filmovom svete je to tak, že výsledok celého diela ovplyvňuje kamera, svetlo, hudba, strih, scéna, dramaturgia… Nejde však o bezhlavé spájanie vecí, všetko má svoj systém. Existuje tu hierarchia a vždy má niekto posledné slovo. Režisér. Ostatní mu síce ponúkajú svoje predstavy, ale on rozhoduje, či ich prijme a v akej podobe. Tak ako pracuje režisér s jednotlivými postavami podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, aby naplnil kvality žánrov – komédia, dráma, horor, detektívka… môžete aj vy pracovať na filme svojho života. Niekto je prirodzený talent a vytvorí krásne dielo len tak, akoby spakruky a iný chodí do školy, učí sa a majstrovstvo nikdy nedosiahne. Je to jedno. Dôležité je, aby jeden aj druhý boli so svojím dielom spokojní. Koľko je „úspešných ľudí“ hercov, režisérov, výtvarníkov, vedcov, básnikov…. Sú úspešní z nášho pohľadu. Získali slávu, peniaze, obdiv… A keď sa jedného dňa dočítame, že spáchali samovraždu, alebo že sa liečia na psychiatrii neveriacky krútime hlavou.
Neuvedomujme si, že pocit naplneného života je niečo viac ako dom, peniaze a sláva. Je to vnútorný súlad, pochopenie a schopnosť prijatia. Nie je jednoduché prijať všetko, čo život prináša. Najmä ak máme posunuté sebahodnotenie a tým posunutú optiku. Potom vidíme triesku v očiach druhých, kým naše brvno je malinké, priesvitné neviditeľné. Moja babička bola šťastná a spokojná žena a vždy vravievala pozri sa na kríž druhých, aby si videla, že ten tvoj je najmenší. To ti pomôže ďakovať za každý deň.
Sú v živote alebo v našom filme veci, ktoré nevieme ovplyvniť, lebo existuje ešte supervízor a toho musíme rešpektovať. Tie veci môžeme, tak ako všetko ostatné, prijať pozitívne aj negatívne a oni ovplyvnia chod udalostí. Vždy som si myslela, že táto filozofia je len taká fráza, ktorá dáva síce útechu, ale to nič nemení na veci. Až donedávna.
Nedávno som pomáhala prekladať z maďarčiny môjmu priateľovi osteopatovi Jančimu Olajošovi, zrazu sa otvorili dvere a do miestnosti vtlačili vozík s ďalším klientom. Sedel na ňom asi tridsať ročný muž. Chýbala mu jedna ruka, polovicu tela mal ochrnutú, jedno oko slepé, ale napuchnuté, v hlave dieru a „zdravú ruku mal skrútenú do neprirodzenej polohy. Automaticky som si pomyslela, že by mu bolo lepšie, keby nežil a poľutovala som jeho matku a zrejme brata, ktorí ho dávali z vozíčka na masážny stôl. On však zavtipkoval so zhoršenou artikuláciou, ale dosť zrozumiteľne na to, aby všetkých rozosmial. Potom požiadal o jemné zaobchádzanie so zvyškom žijúceho skeletu. Vtipne okomentoval priebeh liečby a podporil matku, aby to tiež skúsila, keď to dopriala jemu. Mama, on aj brat boli zohratá trojica.Vedomí si svojich možností, bez zatrpknutia, ale s láskavou oddanosťou rodine a životu. Napokon som zistila, že chlapca v puberte zrazil vlak. Dva a pol roka bol v kóme. Matka napriek poraneniam prijala všetko. Lekári mu nedávali nádej na život, ani na to, že sa naučí hovoriť. On skončil školu, hovorí po anglicky a vraví, že sa teší zo života. Ja som v tom čase riešila „vážny“ problém, čo urobím na dovolenke pri mori, keď dostanem izbu bez výhľadu na vodnú hladinu. Po tomto zážitku som veľmi rýchlo vyhodila všetky hlúposti z hlavy a tešila som sa na nasledujúce dovolenkové dni.
Vráťme sa však k filmovej rétorike. Všetci sme scenáristi aj dramaturgovia aj režiséri. Niektorí to zvládame prirodzene, iní si zvolili systém pokus omyl a ďalší sa snažia niečo naučiť, aby čo najlepšie držali opraty v rukách. Nemá význam nadávať na film, alebo projekčnú plochu, treba modelovať každú sekundu bytia svojím vedomým prístupom. Keď sa vám niečo nepáči, prepíšte scénky, zmeňte ich, pridajte im šťavu, vymeňte postavy. Ste tvorcovia, tak skúste prejsť čo najrýchlejšie od slov k činom. A nezabudnite, že žať budeme iba to, čo sme zasiali.
—
Súvisiace články:
– Čo si počať s (nielen) jesennou depresiou
