Prostá pravda je, že keď sa bojíte, ste hlúpejší. Učitelia to neprestajne vidia na študentoch, ktorým „sa v testoch nedarí“. Strach zo skúšky študentov paralyzuje a oni roztrasenými rukami označujú nesprávne odpovede, pretože sa vo svojej panike nemôžu dostať k informáciám uloženým v mozgu, ktoré si tam starostlivo ukladali počas semestra.
Systém osi HPA (t.j. os hypotalamus-hypofýza-nadobličky) je skvelým mechanizmom pre zvládanie akútneho stresu. Avšak tento ochranný systém nebol navrhnutý na to, aby bol neprestajne aktívny. V dnešnom svete nemá väčšina stresových situácií, s ktorými sa stretávame, formu akútnych a konkrétnych „hrozieb“, ktoré dokážeme ľahko identifikovať, reagovať na ne a pokračovať ďalej. Sme neprestajne prenasledovaní množstvom neriešiteľných starostí, ktoré sa dotýkajú nášho osobného života, práce aj našej vojnami zmietanej globálnej spoločnosti. Tieto starosti naše prežitie neohrozujú bezprostredne, no aj tak aktivujú os HPA, čo má za následok chronicky zvýšenú hladinu stresových hormónov.
Pre ilustráciu nežiaducich účinkov trvalého prísunu adrenalínu ako príklad použijem bežecké preteky. Na štartovacej čiare sa zoraďuje skupina skvelo vytrénovaných a zdravých šprintérov. Hneď ako počujú pokyn „Pripravte sa!“, pokľaknú, oprú sa o ruky a podľa potreby si upravia štartovacie bloky. Potom štartér zvolá: „Pozor!“ Atléti napnú svaly a zaprú sa o prsty rúk a nôh. Keď sú v stave „Pozor!“, ich telá uvoľnia adrenalínové hormóny, ktoré ich svalom dodajú silu na splnenie namáhavej úlohy, ktorá je pred nimi. Zatiaľ čo bežci čakajú na povel „Štart!“, ich telá sa napínajú v očakávaní nadchádzajúceho výkonu. Pri normálnej súťaži toto napätie trvá sekundu či dve, kým štartér vykríkne „Štart!“. Ale v našej iluzórnej súťaži tento povel ku štartu, ktorý by atlétov uviedol do činnosti, neprichádza. Atléti zostávajú v štartovacích blokoch, v ich krvi koluje adrenalín, telá sú časom unavené od napätia, ktoré vzniká pripravenosťou na beh, ktorý sa však nekoná. Nezáleží na tom, v akej skvelej fyzickej kondícii sú, po niekoľkých sekundách napätia sa títo atléti fyzicky zrútia.
Žijeme vo svete „Pozor!“ a stále väčšie množstvo výskumných prác naznačuje, že náš prehnane ostražitý životný štýl vážne ovplyvňuje naše telesné zdravie. Naše každodenné stresory neustále aktivujú os HPA a naše telá pripravujú na akciu. Na rozdiel od pretekárov, stres v našom tele je zapríčinený naším chronickým strachom a obavami. Takmer všetky závažné ochorenia sú spojené s chronickým stresom (Segerstrom a Miller, 2004; Koppová a Réthelyi, 2004; McEwen a Lasky, 2002; McEwen a Seeman, 1999).
V objavnej štúdii, ktorú v roku 2003 publikoval časopis Science, bádatelia skúmali, prečo pacienti, ktorým sú podávané antidepresíva typu SSRI (selektívne inhibítory spätného vychytávania serotonínu), ku ktorým patrí napríklad Prozac či Zoloft, nepociťujú okamžitú úľavu. Pacienti sa väčšinou začínajú cítiť lepšie až po dvoch týždňoch od začatia užívania liekov. Táto štúdia zistila, že u ľudí trpiacich depresiou je prekvapujúci nedostatok delenia buniek v časti mozgu nazvanej hipokampus, čo je časť nervového systému, ktorá je sídlom pamäte. Bunky – hipokampusu obnovili proces delenia vo chvíli, keď pacienti začali pociťovať pôsobenie SSRI lieku na zmenu ich nálady, teda týždne po začatí liečby. Táto i ďalšie štúdie spochybňujú teóriu, ktorá tvrdí, že depresia je jednoducho dôsledkom „chemickej nerovnováhy“, ktorá ovplyvňuje schopnosť mozgu produkovať monoaminové signálne chemické látky, najmä serotonín. Ak je to naozaj také ľahké, je pravdepodobné, že SSRI lieky by chemickú rovnováhu zabezpečili okamžite.
Viac bádateľov poukazuje na to, že zdrojom depresie je inhibícia neurónového rastu spôsobená stresovými hormónmi. V skutočnosti u pacientov trpiacich chronickou depresiou je hipokampus a prefrontálny kortex, centrum rozumového uvažovania, fyzicky zakrpatený. V recenzii spomínanej štúdie, ktorú tiež publikoval časopis Science, sa uvádza: „V posledných rokoch je monoaminová hypotéza nahrádzaná stresovou hypotézou, ktorá predpokladá, že depresia vzniká vtedy, keď sa v mozgu rozkrúti súkolie stresu. Najvýznamnejším hráčom v tejto teórii je os HPA“ (Holden, 2003).
Pôsobenie osi HPA na bunkové spoločenstvo odzrkadľuje pôsobenie stresu na ľudskú populáciu. Predstavte si nervóznu spoločnosť v čase studenej vojny, kedy myslenie Američanov značne zamestnávala možnosť jadrového útoku zo strany Rusov. Rovnako ako bunky mnohobunkového organizmu, tak aj príslušníci spoločnosti z obdobia studenej vojny aktívne pracovali na rôznych pracovných pozíciách, čím podporovali rast spoločenstva, a zvyčajne spolu aj dobre vychádzali. Predstavte si situáciu keď sa vo fabrikách vyrába, stavbári budujú nové domy, obchody s potravinami predávajú potraviny a deti v škole sa učia abecedu. Spoločenstvo je zdravé a rastie, zatiaľ čo jeho členovia konštruktívne smerujú k spoločnému cieľu.
Naraz sa mestom rozozvučí zvuk sirén ohlasujúci nálet. Všetci prestanú pracovať a začnú utekať, snažia sa nájsť bezpečný úkryt pred bombardovaním. Harmónia spoločenstva je narušená tým, ako si jednotlivci, ktorí sa teraz starajú len o svoje vlastné prežitie, razia cestu k leteckým krytom. Po piatich minútach sa ozve siréna ohlasujúca koniec poplachu. Obyvatelia sa vracajú do práce a pokračujú vo svojich životoch v rozvíjajúcej sa spoločnosti.
Ale čo by sa stalo, keby zazneli sirény, obyvatelia by sa ukryli v krytoch, ale už by sa neozval žiaden signál, ktorý by ich vyslobodil? Ľudia by zostali v stave obrany po nekonečne dlhý čas. Ako dlho môžu v takom stave vydržať? Spoločenstvo by nakoniec skolabovalo pre nedostatok potravy a vody. Jeden po druhom, dokonca aj tí najsilnejší, by zomreli, pretože chronický stres je vysiľujúci. Spoločenstvo ľahko dokáže prežiť krátkodobý stres, ako je napríklad útek pred náletom, ale ak stres pokračuje, táto situácia vedie k zastaveniu rastu a k zrúteniu celého spoločenstva.
Iným príkladom toho, aký vplyv na populáciu má stres, je tragédia z 11. septembra. Až do útoku teroristov sa americká krajina rozvíjala. Potom, okamžite po 11. septembri, keď sa šok z tej správy rozšíril nielen v celom štáte New York, ale v celom národe, sme pocítili obavy o svoj život. Vládne prehlásenie zdôrazňujúce neustálu prítomnosť nebezpečenstva v súvislosti s týmto útokom pôsobilo ako adrenalínový signál. Tento signál posunul členov spoločenstva zo stavu rastu do stavu obrany. Po niekoľkých dňoch ochromujúceho strachu bolo zdravie ekonomiky krajiny tak narušené, že musel zasiahnuť prezident. Aby stimuloval rozvoj, prezident opakovane zdôraznil: „Amerika je otvorená pre obchod.“ Chvíľu trvalo, kým obavy pominuli a ekonomika sa odrazila od dna. Avšak hrozba teroristického útoku naďalej oslabuje životaschopnosť krajiny. Ako národ by sme mali starostlivejšie zvážiť, ako náš strach z budúcich teroristických činov naďalej oslabuje životaschopnosť našej krajiny. V istom zmysle už teroristi vyhrali, pretože nás vystrašili tak, že sme sa ocitli v stave chronickej, dušu oslabujúcej obrane.
Rád by som vám odporučil, aby ste aj vy venovali pozornosť tomu, ako vaše obavy a z nich vyplývajúce obranné vzorce správania ovplyvňujú váš život. Ktoré obavy brzdia váš rast? Odkiaľ sa berú? Sú nevyhnutné? Majú reálny základ? Prispievajú k celistvému prežívaniu života? Týmto obavám a tomu, odkiaľ prichádzajú, sa bližšie venujem v nasledujúcej kapitole o uvedomelom rodičovstve. Ak dokážeme mať svoje obavy pod kontrolou, môžeme opäť získať kontrolu aj nad svojím životom. Prezident Franklin D. Roosevelt dobre poznal deštruktívnu silu strachu. Slová vyberal starostlivo, keď v čase Veľkej krízy a nadchádzajúcej druhej svetovej vojny národu povedal: „Nemáme sa čoho obávať, iba obáv samých.“ Zbaviť sa obáv je prvým krokom na našej ceste k plnšiemu a spokojnejšiemu životu.
Viac si môžete vypočuť z čítania z knihy Biológia presvedčenia:
Text je z knihy:
Biológia presvedčenia
Ako môžeme ovplyvniť vedomie buniek
Autor: Bruce H. Lipton
| Pôvodná cena: | 9.90 EUR |
| Naša cena: | 6.93 EUR |
| Zľava: | 30.00 % |
Bruce Lipton je svetoznámy priekopník v oblasti prepájania vedy a duchovného pohľadu na život a vesmír. Jeho kniha Biológia presvedčenia je prelomové dielo v oblasti tzv. novej biológie – epigenetiky. Predstavuje nádejnú syntézu najmodernejšieho výskumu v oblasti bunkovej biológie a kvantovej fyziky. Dokazuje, že môžeme zmeniť naše telo, ak preprogramujeme svoje myslenie.
Autor pútavo opisuje mechanizmy, akými bunky prijímajú a spracúvajú informácie. Našu biológiu neriadia gény a DNA – naopak, DNA je riadená signálmi mimo bunky, vrátane energetických odkazov, ktoré vychádzajú z našich pozitívnych aj negatívnych myšlienok!
Úryvok: Príbeh evolúcie je príbehom smerovania k vyššiemu vedomiu. Pri štúdiu membrány sme odhalili receptor – efektorový proteínový komplex (IMP) ako základnú jednotku vedomia/inteligencie. Z toho vyplýva, že čím viac proteínových receptor-efektorov organizmus má, tým väčšie môže mať uvedomenie a tým vyššie stojí na rebríčku evolúcie. Existujú však fyzické obmedzenia brániace neustálemu zvyšovaniu počtu proteínových receptor-efektorov, ktoré sa vmestia do bunkovej membrány. Preto je rozšírenie povrchu membrány jedinou možnosťou, ako zvýšiť počet proteínov vedomia.
Knihu kúpite za najlepšiu cenu TU
foto: https://pixabay.com
