Neprišli ste sa sem prebudiť. Ani osvietenými byť. Prišli ste sem tvrdo spať. Odlúčenie od celku zažívať.
Kontrasty poznať, z nich pocity mať, myšlienkou posúdiť, ich emočne prežívať.
Tvoríte film. Film volá sa život. Váš život. Scenárista ste, režisér aj herec zároveň.
Sediac v kine svoj vlastný film sledujúc, netušiac, že film vami je tvorený. Tak blízko pri plátne ste, že nevidíte celok.
Že odstúpiť je potrebné, to nie je vo vašom poznaní. Tak odstúpiť neviete. Hra na prebudených a spiacich je zábavná.
Niet prebudených, spiacich niet. Všetci len s väčším, či menším počtom poznaní ste.
Prebudení čo myslia si, že prebudení sú, oznamujú druhým, nech konečne sa prebudia.
Tí čo myslia si, že prebudiť by mali sa, za prebudenými o radu chodia prosiť, ako sa prebudiť.
Deti čo narodia sa, pred narodením v lone matky spia. Rodičia detí, čo splodili ich, spánkom spravodlivým v samote mysle žijú rovnako.
Napätie vo vás zrodené, v neistote samoty bytia prežívané, čo prišli ste si odspať, núti vás chodiť, hýbať, sa stretávať, večne hovoriť.
Sa nepočuť, nevnímať, hľadať, skúmať. Vo všemohúceho veriť. Jemu za zodpovednosť dávať všetko, čo zdá sa vám, že tak by byť nemalo.
O odpustenie prosiť, neveriť, sebe aj iným. Nedôverovať, večne lásku hľadať. Divné všetkým nie je vám, že stále ste ju nenašli?
Len nech sa nestane v spánku tom, osamote s mysľou byť. Musieť ju počúvať, bez prestania jak v kuse melie.
Veľa vás z toho zošalie. Spánok smrťou končí sa. Jedno je jak zomriete. Aj smrť vami je tvorená.
Po smrti sa prebudiac a zistiac, paráááda, to bola jazda. Vo fronte stojíte zas. Vo fronte spánku života, v tele ho prežiť zas.
Život váš, kúzlo v spánku je. Netuší nik, jak skončí sa, jak dopadne.
