Čo sa s nami naozaj deje, keď sme chorí alebo máme nejaký telesný problém? Vieme to správne chápať a svojprávne o sebe rozhodovať?

Peter Wilberg je filozof, autor, učiteľ a terapeut. Získal magisterský diplom z filozofie v Oxforde a z humanistickej psychológie v tureckej Antiochii. Narodil sa v roku 1952 v Londýne. Od roku 2015 žije v Prahe.

Jeho celoživotným záujmom je filozofia medicíny. Pôsobí aj ako konzultant pre ľudí s rôznymi zdravotnými problémami, a to na základe nového prístupu, ktorý nazýva životná medicína a životný doktoring. Okrem toho vyučuje nové metódy „nedualistickej“ meditácie, založené na citlivejšom vnímaní svojho tela (čo je tiež súčasť jeho poradenskej činnosti).

Kniha Nemoc léčí  (ktorú v češtine vydala Eugenika v novembri 2018) je zhrnutím jeho poznatkov a názorov. Hlavná idea Wilbergovej filozofie spočíva v tom, že chorobu treba chápať ako posolstvo, ktoré sa nám snaží povedať niečo dôležité o tom, ako žijeme a kde sa práve nachádzame na svojej ceste.  Dielo názorne ukazuje, v čom by mal takýto prístup spočívať, a analyzuje rozdiely medzi týmto novým konceptom a tradičnou západnou medicínou, ale aj takzvanou alternatívnou medicínou.

* * *

Peter Wilberg

Z čoho vychádza váš prístup?

Z diela viacerých významných mysliteľov 20. storočia, ako sú Martin Heidegger, Medard Boss, Viktor von Weizaecker, Ivan Illich a ďalší. Tí všetci spochybňovali umelú separáciu medzi psychoanalýzou a psychoterapiou na jednej strane a somatickou medicínou (čiže medicínou pre telesné problémy a choroby) na strane druhej. Začali rozvíjať radikálne novú paradigmu pre   vnímanie zdravia, choroby, medicíny a tela ako takého, a to na základe zásadného rozdielu medzi tým, ako vníma svoje telo pacient zvnútra (tzv. živé telo) a ako telo vnímajú zvonka doktori (tzv. klinické telo).

Je vaša kniha určená v prvom rade lekárom a doktorom?

Nie. Je určená inteligentným čitateľom. Najmä tým, ktorí sa zaujímajú o alternatívne prístupy v medicíne, pričom nevidia, že aj tie sú postavené na rovnakom modeli, ako bežná medicína – čiže hľadanie príčiny choroby a následne vhodného lieku. A tiež je určená pacientom, ktorí možno nevedomky podstupujú nebezpečné zákroky či liečbu. Aj uznávané odborné časopisy, ako Journal of the American Medical Association a British Medical Journal, pripúšťajú, že častou príčinou úmrtia sú samotné lekárske zákroky. Ja sám som prekonal už niekoľko ochorení vyvolaných bežnými lekárskymi postupmi.

A máte nejakú spätnú väzbu od lekárov?

Nie. Istý profesionálny onkológ mi síce napísal veľmi dobrú recenziu, ale celkove vôbec nečakám od lekárskej obce dobrú odozvu! Veď sú celý život vedení k tomu, aby sa na chorobu dívali len ako na určitú poruchu, ktorú treba opraviť alebo vyliečiť. Ani na moment nepripustia, že by choroby mohli mať pre každého pacienta určitý špecifický význam (tak ako napríklad sny), alebo že by choroby mohli byť vyjadrením pacientovho celkového prístupu k životu. A tak oddeľujú biologický mechanizmus ľudského tela od životného príbehu ľudskej bytosti. To môže  viesť k úplnej depersonalizácii pacienta, ktorý prináša k doktorovi svoje telo len ako nejakú vec.

Ja na rozdiel od toho vnímam telo ako výrazový prostriedok individuálneho človeka, nie ako stroj, ktorý treba z času na čas opraviť.

Zo súčasnej medicíny sa stal „zdravotný priemysel“ (a aj skomercionalizovaná „alternatívna medicína“ je jeho súčasťou). Pravdu povediac, som presvedčený, že bežná medicína je postavená na priam patologickom zmýšľaní.

Predstavuje vaša práca a váš prístup akési nové hnutie v medicíne?

Moja práca nemá zapotreby vytvárať žiadne nové hnutie, keďže sama je prejavom na filozofii založeného prístupu k medicíne, ktorý existuje už viac ako sto rokov, len je dodnes zväčša ignorovaný. Toho hnutie má rôzne názvy, napríklad fenomenologická medicína, existencialistická medicína či hermeneutická medicína. Ja som mu dal svoj vlastný názov: životná medicína. Som úprimne presvedčený, že moja práca je významným príspevkom k tomuto „hnutiu v medicíne“, a dúfam, že mu dá nové podnety – filozofické aj praktické.

Lekárska veda má, tak ako napokon každá veda, korene vo filozofii – a bolo by treba, aby sa k týmto koreňom navrátila.

Viete o nejakých konkrétnych doktoroch, ktorí uplatňujú taký prístup, o akom pojednáva  vaša kniha?

Viem o doktoroch, ktorí uplatňujú veľmi podobný prístup. Jedného z nich spomínam vo svojej knihe: Dr. Brian Broom, uznávaný imunológ, ktorý prešiel aj psychoterapeutickým výcvikom. Vďaka svojmu profesionálnemu postaveniu už odviedol skvelý kus práce, čo sa týka školenia iných lekárov a odborníkov v oblasti zdravotníctva; tiež napísal niekoľko vynikajúcich kníh. A zmieňujem sa aj o iných doktoroch či dielach.

Ako by sa malo spájať fyzické liečenie a životný doktoring?

Toto je nesmierne dôležitá otázka – a existuje na ňu viacero odpovedí. To hlavné, čo by mal robiť „životný doktor“, je skúmať presne túto otázku, a to tak, aby to bolo šité na mieru individuálnemu človeku a zároveň lekársky kompetentné.

Ďalej by mal životný doktor varovať pacienta pred možnými vedľajšími účinkami rôznych liekov a  postupov. Dokonca aj niektoré štandardné testovacie procedúry pri určitých chorobách môžu predstavovať vážne riziko, prípadne mnohé diagnózy sú nesprávne či nespoľahlivé, alebo vyvolávajú zbytočné a nezdravé obavy.

Ale asi najzákladnejšou úlohou životného doktora je odstrániť reakciu „bojuj, alebo uteč“ na chorobné symptómy. Práve takáto reakcia vedie väčšinu ľudí k tomu, že bezhlavo behajú po  doktoroch v snahe odhaliť príčinu a nájsť liek, avšak len z lekárskeho hľadiska, nie snažiť sa pochopiť vnútornú príčinu. Je takmer nemožné zmeniť tento prístup v kultúre, kde sa zo zdravia a dobrého stavu robí modla a choroba sa pokladá len za odklon od normy, za niečo, čo je od základu „zlé“.

K základným krokom životnej medicíny patrí súbor otázok, ktoré si treba klásť v prípade zdravotných problém a ktoré väčšina doktorov pacientom nekladie. Sú to otázky typy kedy sa určitý príznak objavil prvýkrát, prečo sa objavil práve vtedy a nie inokedy. To je jedna z najdôležitejších a najvýznamnejších otázok, ktorá môže človeka priviesť k pochopeniu jeho symptómov v širšom kontexte jeho života. Na tom – na tejto otázke – sa zhodnú všetci autori zaoberajúci sa medicínou, ktorí majú podobný názor, ako ja.

Veríte tomu, že keby všetci ľudia brali svoje choroby vedome, nepotrebovali by sme žiadnych lekárov, liečiteľov ani medicínu? Že by sa všetko vyliečilo len tak, samé od seba?

V zásade je moja odpoveď na túto otázku nie. Ale to len preto, že sa snažím zistiť, čo to vlastne znamená „brať svoje choroby vedome“. Nie je to nič ľahké, zvlášť ak ľudia nie sú zvyknutí hľadať v chorobe vôbec nejaký význam. Na druhej strane áno, veľmi silno verím v liečivú moc prijatia toho, čo sa deje – dokonca aj bolesti.

Moja osobná skúsenosť a prístup je ten, že ak ste otvorení, vnímaví, uvedomelí, úprimní sami k sebe a usilujete sa o svoj osobný rast, pričom ste v zásade pozitívne naladení, potom môžete mať úžitok zo všetkého, čo má dnes ľudstvo k dispozícii, vrátane lekárskej technológie (ktorú ja osobne obdivujem). Keď mám ja sama nejaký zdravotný či telesný problém, vždy rozmýšľam o jeho príčine a význame a súčasne, ak treba, zadovážim si lekársku pomoc. Niekedy ale nerobím navonok nič – nejdem k lekárovi ani si nedám žiadny liek, jednoducho si len doprajem oddych (ak je to nutné) a trpezlivo čakám, kedy problém pominie, pričom zatiaľ danú nepríjemnosť alebo bolesť jednoducho znášam, prijímam, žijem s ňou. Čo si myslíte o takomto prístupe zo strany pacienta?

Myslím, že váš prístup je veľmi dobrý. Lenže všetko je oveľa komplikovanejšie, keď si niekto vypestuje chronickú chorobu, alebo keď mu diagnostikujú niečo veľmi vážne až „smrteľné“.

Ja vidím hrozbu v príliš slepej viere v lekárske diagnózy a postupy, a to aj v prípade relatívne miernych príznakov či chorôb. Lekárske veda, v rámci ktorej sa môže stať, že traja aj viacerí lekári predložia rozdielne diagnózy alebo navrhnú rôznu liečbu či lieky, predsa nie je žiadna veda! Preto je súčasťou mojej práce s pacientmi vždy urobiť určitý prieskum, čo sa týka možných diagnóz, liekov a liečebných postupov; prieskum, ktorý by si oni sami neurobili, pretože vôbec nespochybňujú „odbornosť“ a rady alebo vyjadrenia svojho konkrétneho doktora.

Žiadne riešenie nemôže vniknúť bez problému alebo túžby vyriešiť určitý problém. Vy si myslíte, že všetky túžby objaviť určitý liek alebo nájsť lekárske riešenie nejakého problému vychádzajú z nedobrých zámerov?

Nepochybujem o tom, že mnohí výskumníci aj lekári začínajú s veľkými ideálmi. Problémom sú nespochybňované presvedčenia a predpoklady, na ktorých ich práca spočíva, ako aj spôsob, akým je ich práca zneužívaná farmaceutickými firmami a spoločnosťami zaoberajúcimi sa vyspelou lekárskou technikou. Tým ide iba o zisk z každého nové výskumu. Podľa mňa tieto firmy často fungujú ako akási „lekárska mafia“. Tak sa stáva, že sa zataja výsledky určitého výskumu (napríklad že určitý liek má len veľmi slabý účinok alebo výrazné vedľajšie účinky), alebo sa výskum nerobí dosť dlho (takže sa nepreukáže, že je vysoko návykový).  Dôsledkom je, že mnohé nové lieky či iné výdobytky modernej medicíny sa stávajú príčinou celosvetových epidémií lekársky vyvolaných ochorení.

Alebo si vezmime pseudovedu psychiatrie a psychiatrickej farmakológie, ktoré spočívajú na absolútne nepodloženej viere, že „duševné choroby“ sú výsledkom „chemickej nerovnováhy“ mozgu. Pravdou je opak: lieky, ktoré majú túto „nerovnováhu“ napraviť, samé v prvom rade narúšajú chémiu v mozgu, často s hroznými následkami, či už krátkodobými, alebo aj dlhodobými.

Čo by mal teda človek robiť, keď ochorie alebo sa zraní? A čo vrodené postihnutie – mal by sa s ním človek len pasívne zmieriť?

To sú až tri otázky. Stále je tu tá jedna základná otázka, ktorú si nikto nekladie: Čo je „choroba“? Poranenia sú niečo iné – často si vyžadujú ošetrenie, ale tiež majú svoj význam. A čo sa týka „postihnutí“, tiež sa v nich skrýva veľmi dôležitá otázka. Mnohé deti s nejakou vrodenou neschopnosťou majú zároveň určité nezvyčajné schopnosti. Napríklad ľudia s Downovým  syndrómom sú obvykle nesmierne empatickí a emocionálne chápaví. Ja verím aj tomu, že niektoré duše sa rozhodnú narodiť sa s určitým obmedzením (napríklad ako hluchí, slepí alebo nemí), aby mohli vnímať inak, alebo aby si vypestovali iné schopnosti. Je chyba dívať sa na akúkoľvek neschopnosť či postihnutie len ako na niečo obmedzujúce – samotné obmedzenie môže byť totiž podmienkou toho, aby sa človek mohol naučiť vnímať a zažívať iným spôsobom a aby sa mohol rozvinúť iný typ ľudského potenciálu.     

Akým všeobecným pravidlom by sa podľa vás mali ľudia riadiť, čo sa  týka antibiotík, očkovania, operácií, chemoterapie a podobne?

Radiť niečo všeobecné by bolo prílišným zjednodušením. Aj preto, lebo ak niekto niečomu verí, je väčšia šanca, že mu to pomôže. Osobne som však zásadne proti očkovaniu, ožarovaniu, chemoterapii, prehnaným röntgenom a CT skenom, pokiaľ to nie je absolútne nevyhnutné (jedno CT môže byť ekvivalentom 300  röntgenov). Čo sa týka antibiotík, je jasné, že čím menej sa užívajú, tým lepšie, a to tak pre jedinca, ako aj pre životné prostredie i riziko vzniku odolnosti. Navyše sa bežne predpisujú v zbytočne vysokých dávkach (najmä pri ľuďoch s nižšou hmotnosťou) a so zbytočne dlhou „minimálnou“ dobou užívania (ktorá nie je ničím podložená).

Dnes sa mnohí ľudia boja nevhodného jedla, znečisteného prostredia, elektrosmogu a všeličoho ďalšieho. Nie je to to isté, ako báť sa chorôb, brať ich ako nejakú zlú náhodu mimo našej kontroly?  Podľa mňa je to rovnaké nepochopenie istých súvislostí…

Rozhodne si nemyslím, že znečistený vzduch a voda, elektrosmog, geneticky modifikované potraviny či plody plné pesticídov sú zdraviu prospešné. Ale v zásade s tebou súhlasím – pretože prílišný strach z týchto vecí môže byť tiež nezdravý.

* * *

Záujemcovia o získanie vzdelania v oblasti životnej medicíny s následnou možnosťou takto zameranej praxe (mali by mať filozofické vzdelanie a/alebo profesionálnu skúsenosť v oblasti medicíny, psychoanalýzy, psychoterapia alebo poradenstva) sa môžu obrátiť priamo na Petera Wilberga. Čo sa týka poradenskej činnosti, je možné s ním individuálne konzultovať aj na diaľku, formou videohovorov, e-mailov a pod.

www.existentialmedicine.org / www.heidegger.org.uk / www.thenewyoga.org / www.theawarenessprinciple.com   / www.peterwilberg.org

Rozhovor viedla – Zuzana Šestáková, šéfredaktorka vydavateľstva Eugenika

foto: https://pixabay.com


Viac už v samotnej knihe:

Peter Wilberg – Nemoc léčí

– Nový přístup k nemoci, medicíně a lékařské profesi

Autor systematicky a empaticky zároveň tvorí koncept nového prístupu, ktorý je načase zaujať k medicíne, liečbe a prevencii chorôb. Navrhuje preň názov „životná medicína“ a „životný doktoring“ a na príkladoch názorne ukazuje, v čom by mal tento nový prístup spočívať. Zároveň analyzuje rozdiely medzi týmto novým konceptom a tradičnou západnou medicínou, ale aj medicínou alternatívnou (či rôznymi liečiteľskými metódami).

Hlavná idea spočíva v tom, že chorobu treba chápať ako posolstvo, ktoré sa nám snaží povedať niečo dôležité o tom, ako žijeme a kde sa práve nachádzame na svojej životnej ceste. Takýmto posolstvám sa samozrejme treba naučiť rozumieť, aby nám dávali zmysel a plnili svoj účel. V tomto zmysle je úloha bežného doktora či lekára, ktorého v prípade zdravotných problémov navštívime, nesmierne dôležitá. Doktor nám totiž môže buď pomôcť porozumieť svojráznej reči choroby, alebo ju tiež môže umlčať necelistvým, čisto telesným, mechanickým prístupom a riešením!

Táto kniha je preto veľmi dôležitá pre každého, kto pôsobí v oblasti medicíny; avšak aj pre nás ostatných, aby sme sa naučili lepšie a svojprávnejšie chápať, čo sa s nami naozaj deje, keď sme chorí.

Pôvodná cena: 10.90 EUR, Naša cena: 9.81 EUR, Zľava: 10.00 %


Súvisiace články:

Tip na knihu: Kurt Tepperwein – Jsem z tebe nemocný

 

– Význam nemocí – Chřipka, chudokrevnost, impotence, infekce

 

 – Tip na knihu: Lise Bourbeau – Uzdrav svá vnitřní zranění + rozhovor s autorkou


 

(Prečítané 379 krát, 2 dnes)

Pridaj komentár